Už o niekoľko dní ukončíme predposledné tohtoročné kolo Fotky NIKONBLOGU s témou Šport – zastavený okamih. A tak sa ešte na chvíľu zastavme pri tejto téme. Športová fotka nie je len o jednoduchom výcvaku zo zápasu či preteku. Je to obdivuhodné umenie, ktorému sa treba naučiť. O fotografovaní športu sa rozprával Petr Lindner s vynikajúcou českou fotografkou Barborou Reichovou.
Žena, ktorá sa s ťažkými profesionálnymi Nikonmi na krku pohybuje na športových súťažiach od svojich 23 rokov. Dlho fotila všetky možné športy pre Deník Sport, a teraz je oficiálnou fotografkou Českého olympijského výboru. Okrem iných fotila aj šesť olympiád a získala niekoľko prestížnych ocenení doma i v zahraničí.
Bára Reichová o športovej fotografii
Je dôležité poznať šport, ktorý idem fotiť? Mal by som vedieť, čo sa na ihrisku alebo pri závode deje, aké sú pravidlá, skrátka byť pripravený i takpovediac teoreticky?
Samozrejme, že je dôležité vedieť si správne nastaviť foťák a vedieť, aký objektív na mieste použiť, ale zároveň je nevyhnutné, aby mal fotograf aj tie informácie, na ktoré sa pýtate. Ak by som to mala povedať úplne od základu, tak človek musí vedieť, či bude fotiť v hale alebo vonku, mal by si zistiť, ako ďaleko bude stáť od športovcov alebo závodníkov, a potom je dôležité poznať pravidlá toho konkrétneho športu. To, že sa futbal hrá z jednej strany na druhú asi vedia všetci, ale potom je tam, a v každom inom športu tiež, veľa zákonitostí, pravidiel, ktoré je dobré poznať.
Ja som napríklad tento rok bola prvýkrát na Svetových hrách (World Games), čo je olympiáda neolympijských športov, kde sú netradičné športy ako je korfbal, terénna lukostreľba, lietanie s dronmi alebo napríklad parkour. V podstate 90 % týchto športov som za posledných 15 rokov, čo sa pohybujem s fotoaparátom po športoviskách nikdy nefotila. Preto som išla napríklad pred hlavným závodom parkouru už na kvalifikáciu, aby som sa pozrela, ako súťaž prebieha, ako sa závodníci pohybujú, aké sú pravidlá, aký je rozdiel medzi rýchlostnou disciplínou a disciplínou zručnosti…
To sú všetko veci, ktoré je potrebné si pred fotením naštudovať. A to som ešte nehovorila o tom, že je dobré zistiť si, odkiaľ pôjde svetlo, kde bude možné stáť počas fotenia, ako dlho trvá zápas alebo závod, aby sme zrazu nezistila, že už je koniec a ja ešte nemám dostatočne dobré fotky.
Fotili ste niekedy bejzbal lebo softball? Pýtam sa preto, že pravidlá týchto športov sú pre mňa jednou veľkou záhadou 🙂
Fotila a sú to pre mňa presne tie športy – bejzbal, softball, ragby a americký futbal, ktoré nefotím tak často a pri ktorých si musím dosť podrobne naštudovať pravidlá, aby som vôbec pochopila, čo sa na ihrisku deje. Keď som pracovala v Sporte, mala som výhodu, že jeden z mojich kolegov bol bývalý baseballista, s ním som to mohla konzultovať. Ragby a americký futbal sú to isté. Všetci vedia, že sa tam športovci „honia“ za šišatou loptou, ale ostatné je pre nezasväteného zahalené tajomstvom. Ale teda aj pri ‚obyčajnom‘ hokeji musí, alebo by mal fotograf poznať, kedy je napríklad ofsajd, aby vedel prečo rozhodca píska, prečo sa zápas pozastavuje. Vďaka tomu, že chápete pravidlá, môžete zachytiť nejaký z rozhodujúcich okamihov, o ktorých potom, pokiaľ sú snímky publikované v médiách, môže redaktor písať. Keď napríklad nebol neuznaný gól, pretože bol hráč v ofsajde a vy máte takúto fotku máte, je to fajn.
Vy ste fotili najrôznejšie druhy športov. Keby sa však na vás obrátil človek, ktorý so športovou fotografiou začína, odporúčali by ste mu fotiť všetko, alebo sa skôr špecializovať na jeden šport alebo druh športov?
Asi by som mu povedala, aby aspoň spočiatku fotil rôzne športy. Pre získanie nejakých základných znalostí fotenia športu je to určite dobré. Človek si skúsi rôzne spôsoby fotenia, prístupu k nemu a potom, keď o tom bude niečo vedieť, môže sa viac špecializovať na šport, ku ktorému ho to viac ťahá. Tiež sa môže stať, že je niekto napríklad bývalý futbalista, lyžiar alebo atlét, a tak je jasné, že ho logicky zaujíma fotenie toho jeho športu o niečo viac ako ostatných. Alebo niekto začne fotiť z vášne k rýchlym motorkám či autám… je to rôzne. Ale ja za seba som rada, že som si mohla vyskúšať fotenie mnohých druhov športov a stále ma baví robiť niečo nové, učiť sa nové veci. Asi by som nechcela fotografovať iba jeden šport, trochu by som sa bála skĺznutia do nejakej rutiny.
Teraz ste mi tak trochu nahrali na ďalšiu otázku. Vy sama aktívne športujete, alebo ste športovali. Je to pre športového fotografa výhoda, keď sám robí nejaký šport?
Hrala som súťažne florbal i basketbal, ale teraz už si chodím iba tak zahrať. Odpoveď nie je jednoznačná. Áno, keď niekto robí šport aktívne, môže to byť výhoda i pri fotení. Ale rovnako si môžeme položiť otázku, či výborný tréner musel byť skvelý vrcholový športovec? Na začiatku to môže byť výhoda. Človek má bližšie k tomu prostredí, k ľuďom, pozná šport… ale nemyslím si, že je to nevyhnutné. Keby sme išli do extrému, človek by mohol fotiť iba ten šport, ktorý sám aktívne robí alebo robil. Skôr si myslím, že pokiaľ chce niekto dobre fotiť šport, tak je treba aby ho mal skutočne rád. Možno aj preto mám pocit, že s foťákom na krku na športoviskách stretávam menej žien. Tie fotia skôr svadby, portréty, deti a skrátka ich to ťahá viac k iným námetom. Muži majú naopak všeobecne šport radi, preto je tiež viac športových fotografov – mužov. Fotiť niečo, čo človeka nebaví, nie je dobrá cesta v žiadnom žánri.
O športu niečo viem, dokonca poznám pravidlá, pred sebou mám však ďalšiu dilemu. Aká fototechnika? Ako veľmi je technika pri fotení športu dôležitá?
Športová fotografia je špecifický žáner, na ktorý vždy boli a stále budú z pohľadu techniky kladené vysoké nároky. Fotenie športu skutočne vyžaduje tú najlepšiu fototechniku, čo na trhu je. Teda myslím to v kontexte s nejakou konkurencieschopnosťou, v mojom prípade v medzinárodnom meradle. Zároveň si ale myslím, že samotná špičková technika nestačí. Fotograf by nemal len mechanicky stáčať spúšť, ale prinášať do snímok nejakú pridanú hodnotu. Musí samozrejme vedieť komponovať, mal by nad fotkou premýšľať, snažiť sa byť kreatívny, dať tomu niečo zo seba.
Samozrejme, že keď niekto začína, tak si pravdepodobne nemôže zaobstarať telo za 150 tisíc Kč a k tomu svetelné objektívy od rybieho oka po dlhý teleobjektív. Ani ja som najprv nemala také vybavenie. Ale dá sa začať s jedným telom strednej triedy a jedným svetelným objektívom. A postupne, podľa potreby a finančných možností techniku dopĺňať.
Bára, o vás je známe, že si svoje skúsenosti nenechávate len pre seba – nerobíte z nich „konkurečné know-how“. Nakoniec dôkazom môže byť i tento rozhovor. Čo by ste športovej fotografie chtivým čitateľom Nikonblogu odkázala na záver?
Musíte skúšať. Fotiť, nenechať sa odradiť neúspechmi, naopak sa z nich poučiť a na ďalší krát sa to snažiť urobiť lepšie. Byť trpezlivý a pracovitý. Osobne rada komukoľvek poradím, môžem vziať i niekoho z mladých čitateľov k sebe na prax. Keď mi čitateľ napíše, dohodneme sa.
Bára, ďakujem veľmi za príjemné rozprávanie!
Fotografie Barbory Reichové
Pridávajte svoje športové fotografie až do konca októbra na Facebooku @NikonSlovakia. Blížime sa do finále, už je pred nami len posledné kolo. Tak neváhajte a zapojte sa do súťaže o Nikon Z fc s objektívom Nikkor Z 28 mm f/2,8 SE.
