Májovú stránku Nikon kalendára pre rok 2018 zdobí snímka Ondreja Medveďa Hlavou v oblakoch. Jednoduchá fotografia so siluetou ženy, hladiacou do diaľky. Silueta je v pokojnej maliarskej 2/5 kompozícii. V porote Nikon Kalendára nás zaujala dávkou tajomnosti, krásnou geometriou a zaujímavými odleskami na dlážke z liateho betónu (?), ktorá nebadane prechádza do vodnej hladiny našej najväčšej rieky. Zaujímavým akcentom, ktorý sme si všimli až neskôr, je čln uháňajúci po vodnej hladine vľavo od siluety a lavice.
Z fotografie sála zvláštna nálada, je moderná, no zároveň klasická, konkrétna, no zároveň tajomná. Ako z novodobého malého princa. Okno do veľkého sveta… Fotografia sa nečíta úplne ľahko a tiež nie jednoznačne, čo je dobré. Aj u porotcov vzbudila rôzny záujem a na niekoľko krát sa dostala do a von z výberu. Nakoniec ostala, čomu sa veľmi teším, pretože bez nej by Nikon kalendár 2018 nebol kompletný.
Osobne sa mi čiernobiela páči viac ako farebná.
Každá fotografia má svoj príbeh. Prvotný nápad sa mení na realizáciu, prichádzajú prekážky, ktoré si vyžiadajú zmeny. Hľadanie vhodného priestoru, kulís, čakanie na vhodné svetlo, počasie. Niekedy do cesty prídu nepredvídateľné prekážky. Keď nakoniec vznikne dobrá fotografia, ktorú ocenia aj odborníci, vo fotografovi zanechá spomienky. O tie svoje pri vzniku májovej Hlavy v oblakoch sa s nami podelil jej autor Ondrej Medveď.
„Fotografia, s ktorou som uspel v súťaži Nikon kalendár 2018, vznikla počas návštevy Danubiany – múzea súčasného umenia, s dobrou kamarátkou Evou. Neplánoval som v ten deň fotografovať, no priestor s lavičkou sa mi zapáčil hneď na prvý pohľad a v mojej predstave sa zrodil obrázok. Do Danubiany sme sa čoskoro vrátili – ja s fotoaparátom a pred objektívom Eva s novým klobúkom. Nevyšlo to ani tentoraz. Po výsledný snímok sme si museli prísť predsa len tretí krát, keď po oblohe plávali tie správne oblaky. Do finálnej podoby prešla fotografia niekoľkými farebnými a geometrickými úpravami a retušou odrazov reflektorov v miestnosti.
Na fotografii sa stretávajú dva horizonty – jeden reálny, ďalší imaginárny. Zvislé línie vymedzujú jednotlivé plochy – symboly našich životných priestorov. Lavička, spájajúca dva priestory, je na jednom konci prázdna. Osoba sediaca na jej druhom konci sníva – hlavou v oblakoch – o niekom, kto bol a odišiel, o niekom, kto možno ešte len príde, o niekom, kto chýba. A za oknami, na pomedzí horizontov, plynie veľká rieka času…“
Postupne vznikla séria fotografií…
Počas druhej návštevy som plánoval spraviť ďalšiu snímku do série. Sochy, ktoré som chcel zahrnúť do obrazu, boli premiestnené. Pri pokuse vrátiť ich na pôvodné miesto, nás prichytil strážnik a zdalo sa, že je dofotené. Situáciu sa nám podarilo vyriešiť po mailovej komunikácii so správou múzea. Sochy nám povolili premiestniť tak, ako sme potrebovali a fotenie sme mohli úspešne dokončiť.
Keď som sa do Danubiany vrátil po tretíkrát, náhoda mi dopomohla k ďalšej fotky do série. Pri tom, ako som hľadal vhodné miesto a uhol pre ďalšiu snímku, vstúpil som na pestovaný trávnik. V zápale som si nevšimol zákaz vstupu naň. Oslovil ma pri tom starší pán. Našťastie to tentoraz nebol strážnik, ale spoluzakladateľ Danubiany a mecenáš umenia Gerard Meulensteen, s prosbou, aby som jemu a jeho rodine spravil niekoľko fotiek na pamiatku.
Aj keď táto séria obsahuje iba tri snímky, bola vo mne živá viac ako dva mesiace.
Autorov web: ondrejmedved.com
