Mám krízu…

Pred časom som sa pýtal jedného môjho známeho, s ktorým sme zdieľali nadšenie pre street fotografiu, ako sa mu darí a čo dobré v poslednom čase nafotil.

„Nič, mám krízu.“

Dostal som odpoveď, ktorá ma najprv trochu zaskočila, lebo som ju od takého nadšenca nečakal. Nie po relatívne krátkom čase zapálenia sa. Ale je to tak, vyhorenie sa u každého dostaví v rozdielnom čase a je pravda aj to, že práve on vydal toľko energie a zachytil toľko zaujímavých momentov, že si už nejakú tú krízu aj zaslúžil. 🙂

V street fotografii, ale aj vo fotografii všeobecne, dokonca vo všeobecnosti platí, že čas od času príde „kríza“. Ono to na prvý pohľad, alebo skôr na prvé počutie znie hrozne: „Je v kríze.“ To musí byť v ťažkej situácii. No nemusí to byť tak úplne pravda. Len my v našom jazyku krízu vnímame vyslovene negatívne a naháňajú nám ňou hrôzu aj súčasné správy z politického, ekonomického sveta alebo tendencie spoločenského života. Hospodárska kríza, utečenecká kríza, kríza stredného veku, manželská kríza…

Čo to však znamená byť v kríze? A čo to naozaj môže znamenať?

Keď sa pozrieme na pôvod a význam slova kríza, dostávame sa ku gréckemu výrazu KRISIS a latinskému CRISIS. Už po krátkom preštudovaní ich významov zistíme, že sme veľmi ďaleko od vyslovene negatívnej skutočnosti. Nezaoberáme sa tu filozofiou ani lingvistikou, a tak len zhrniem dva najzaužívanejšie významy tohto „nepríjemného“ slova.

1. rozdelenie, spor, súd, závod, zápas…
2. zvrat v deji, rozhodnutie, rozuzlenie…

Aristoteles rozdeľuje drámu na päť častí a tretia v poradí, kríza, je jej vyvrcholením. Za ním nasleduje obrat a nakoniec rozuzlenie.

Tak alebo onak, pôvodný význam slova kríza akoby naznačoval to, že sme na rázcestí, na križovatke. A z nej sa môžeme vydať rôznym smerom. Sme zároveň akoby na vrchole jedného smeru, ktorým sme šli doteraz. Cítite ten rozdiel? Zrazu kríza nie je tragédiou, ale výzvou, logickým vyústením toho, že sme na svojej ceste zašli dosť ďaleko a je načase sa rozhodnúť ako a čo ďalej.

A pozor, neplatí to len fotografii, platí to aj v pracovnom živote, rodinnom i v záujmoch a koníčkoch… Kríza tak naberá nový význam, ako uzlík evolúcie, v ktorom sa rozdeľujú vývojové štádia. A keď sme pri street fotografii, veľmi to pripomína „rozhodujúci okamih“, tzv. Decisive moment. Každá skutočnosť (podľa kardinála De Retza) má svoj rozhodujúci okamih, kedy sa vyvinula do takej podoby, ako ju poznáme. Z neho vychádzal aj jeden z najväčších popularizátorov street fotografie Henri Cartier Bresson.

A tak na záver tejto krátkej úvahy vás chcem povzbudiť. Ak máte krízu, nenáhlite sa z nej za každú cenu. Nechcite instantné riešenie. Potom vás kríza bude bolieť a trápiť a môže dôjsť k tomu, že spravíte unáhlené rozhodnutie. Urobte si kávu, zalejte čaj, nalejte pohár vína (neprežente to) a privítajte túto novú výzvu. Rozhliadnite sa okolo a všimnite si cesty na vašom rázcestí.

Môj príbeh krízy

Pamätám si, ako by to bolo dnes, keď sme dorazili do Walesu na mládežnícku dobrovoľnícku službu v Aberystwyth Day Centre. Mali sme podľa propozícií a plánov projektu rok pracovať s ľuďmi s ťažkosťami v učení. Tak sme si to ešte doma na Slovensku preložili z ich výrazu „people with learning disabilities“. Keď sme sa však prvý krát stretli s našimi „klientmi“, chceli sme zutekať. Dvere centra sa rozleteli a vybehol na nás hlučný hlúčik ľudí s rôzne silným postihnutím od hlucho-nemoty až po Downov syndróm. Priateľke bolo do plaču a ja som bol tiež v prvom momente presvedčený, že to nedám, že na to som tu neprišiel. Spiatočné letenky ale neboli a aj keby, najbližšie letisko bolo niekoľko sto kilometrov od nás. Neboli ani skúsenosti, ani dobrý jazyk…

Začali sme riešiť krízovú situáciu a stretli sme sa s koordinátorom programu vo Walese, Andy Bevanom. Bol to charizmatický chlapík, ktorý nás pozval na obed a hodinu nás iba počúval. Prvú vetu, ktorú potom povedal, si zapamätám na celý život. „Rozumiem vám, ale nerobte unáhlené rozhodnutia.“ Ono to „unáhlené“ neznie tak výstižne ako anglické „INSTANT DECISION“. A my sme našťastie poslúchli. Vydržali sme týždeň a náš pohľad sa menil.

Po mesiaci sme boli vďační. Chodili sme s postihnutými športovať, jazdiť na koni, maľovať, pracovať v kuchyni, variť… Otočil sa mi pohľad na ľudské postihnutie a nešťastie, dospel som. Projekt mi pritom zaplatil dva semestre štúdia angličtiny a dva semestrálne kurzy čiernobielej klasickej fotografie s jedinečným Ronom Davisom. Počas toho času som založil v Day Centre tmavú komoru a s klientmi sme fotili a ručne vyvolávali fotografie. Mali ste vidieť to šťastie v tvárach, keď videli, ako sa na papieri objavuje ich vlastná podobizeň, portrét, ktorý sme im vyhotovili.

Po tomto ročnom projekte som podával žiadosť o grant na nový ročný projekt, tentokrát čiste fotografický. Projekt The beauty of small countries bol schválený a ja som rok iba cestoval a fotografoval Slovensko a Wales, krajinu i ľudí, aby som potom mohol vystaviť fotky v oboch krajinách.

S odstupom času toto obdobie hodnotím ako jedno z najlepších a najužitočnejších v mojom živote a krízu za jednu z najzásadnejších. 🙂

Vymyslite si projekt

Viem, existujú krízy ešte zásadnejšie, popri ktorých je kríza vo fotografovaní nič, ale môžeme sa z nich učiť. Jedným zo spôsobov, ako sa pohnúť, je rozhodnúť sa pre projekt. Street fotografia mi rýchlo učarovala, lebo bola o ľuďoch, o našej energii, hľadaní a živote. No po čase som nevedel, čo ďalej. Mám sa stále len tak túlať po ulici a striehnuť, či sa náhodou niečo neudeje? Alebo sa sústrediť na nejaký fenomén charakteristický pre dobu? Za čias, kedy som mal práve túto malú krízu v street fotke, ešte smart mobily neexistovali a tak ľudia nečumeli v kuse do malých obrazoviek. Čo ma ale zaujalo, boli ľudia so slúchadlami na ušiach. Začal som ich fotografovať, na kinofilm. Vznikla tak pomerne veľká séria street portrétov popisujúca tento zaujímavý fenomén.

No aj tu sa dostavila kríza. Čo ďalej? Mám portréty rôznych ľudí, rôzne oblečených, upravených a čo? Tak som sa začal zabávať tým, že som hádal, akú hudbu asi počúvajú. A potom sa prehupol do multimediálneho a sociologického projektu. Keď som ľudí vyfotografoval, pýtal som sa ich, akú hudbu práve teraz počúvajú. Projekt začal naberať dodatočný význam a skončil na Bratislavskom hrade s inštaláciou veľkých street portrétov. Vedľa obrazov viseli slúchadlá a hrala v nich hudba, ktorú ľudia na fotografiách počúvali v momente stretnutia a fotenia na ulici.

Je to tak, projekt s myšlienkou vás popoženie a dá vám konzistentnú snahu a inšpiráciu pokračovať ďalej. A to vám zo srdca prajem! 🙂