“CVAK” závierky je sexy. Peter Reefe

Začínal ako grafik a fotograf amatér s kompaktným fotoaparátom a stal sa vychyteným nájomným fotografom. S Petrom Reefe som sa stretol a položil mu otázky, aby som do portfólia rozhovorov s fotografmi dostal aj takých, ktorí fotografujú nielen nádherné krajiny a prírodu, ale aj ľudí, reportáže, eventy i modelky.

Priznávam (a snáď sa Peter neurazí :-)), že som niekoľko minút z nahraného záznamu musel nechať bez interpretácie, lebo Peter je presne taký, ako sa volala televízna relácia, v ktorej raz účinkoval: „bez servítky“. Nezabaľuje svoje myšlienky do pekných fráz, povie, čo si myslí a tak expresívne, ako to cíti. Je trochu bláznom, trochu dieťaťom a tak trošku dospelákom. O sebe vraví, že je hlavne postihnutý tou chorobou, ktorá sa volá fotografia. A veľa sa smeje. V článku nájdete veľa smajlíkov a smiechu v zátvorkách, no verte mi, že oveľa viac som ich pre prehľadnosť vôbec do textu nevložil.

Peter, prezraď nám čosi zo svojho pozadia. Ja som ťa zaregistroval v jednej reality show o varení, ako košického fotografa. Priznám sa, že inak túto show nepozerám, ale „tvoju časť“ som si práve preto pozrel. Musím povedať, že bola dosť nekonvenčná… 🙂

Áno, bol som v reality show a „varil“ som párky a bagetu. (Smiech) To preto, že tak sa vo svojom uponáhľanom fotografickom živote väčšinou stravujem. Bageta, káva alebo energetický nápoj na benzínke s fotoaparátom pri sebe a pokračujem v ceste. To bol môj bežný denný rituál. Nepochádzam z Košíc, môj rodný kraj je Liptov a v Mikuláši som v úvode aj pôsobil. Začínal som najprv ako grafik / fotograf v známom aquaparku a Western City. V tom čase bola o dobré fotografie núdza. Technika nebola natoľko dobrá, aby vznikali kvantá kvalitných fotografií a tak som si pomáhal, ako som vedel. Kúpil som si prvý digitálny kompaktný fotoaparát, aby som fotografoval podklady do propagačných materiálov podľa svojich predstáv. Klientovi sa finálne výstupy páčili a to boli moje prvé skúsenosti s fotografiou aplikovanou do praxe. Po čase som si našetril na prvú zrkadlovku Nikon a nikdy som sa neobzeral po inej značke ani späť. Prišli ďalšie zákazky, firemné eventy a rôzne podujatia po celom Slovensku. Tomu sa venujem aj v súčasnosti, akurát pole pôsobnosti je širšie u nás aj v zahraničí.

Pomohla ti nejakým spôsobom reality show vysielaná do celého Slovenska? Poznali ťa viac, dostal si vďaka tomu nové zákazky?

Skôr som zažil humorné situácie. Raz ma tetuška za okienkom na vlakovej stanici spoznala a pýtala sa, či som ten fotograf, čo varil v televízii. Ja som bol potešený a s úsmevom som sa opýtal, či dostanem vďaka tomu nejakú zľavu na cestovný lístok. Nedostal som samozrejme nič, ale aspoň sme sa zasmiali. 🙂 Tieto momenty sa opakovali sporadicky ešte pár mesiacov po odvysielaní “Bez servítky” a striedmo ešte aj pár rokov potom. Je to milé. V čase nakrúcania som bol o dosť “silnejší”, mal som o 11 kíl viac a nosil typickú baretku vždy a všade. Keď som bol napríklad doma na dedine, babka za mnou kričala, že v kostole si mám dať baretku dole, že ma videla v televízii a že ju mám stále na hlave. Tak aby som na tú baretku náhodou nezabudol… 🙂

Aká fotografia ťa momentálne živí?

Fotografujem hlavne na zákazku dokumenty, eventy, ale aj svadby, komerčné akcie, reklamné vizuály a samozrejme fashion (čiže ženy). Osobne mám veľmi rád subjektívnu reportáž. V nej sa môžem spôsobom fotenia, kompozíciou a perspektívou slobodne vyjadriť a dať tak svojimi fotkami najavo osobný názor. Ale okolie mi najviac závidí fotenia s dievčatami. Nečudujem sa im, niekedy si to závidím sám. 🙂

Ako sa z grafika stane fotograf?

V mojom prípade je to taký mix. Zdravá drzosť, jemná arogancia, extrovertnosť a neutíchajúca chuť fotiť. V kombinácii so šťastím je to ten typický “švihnutý reefe” ktorého môžete občas stretnúť. Pamätám si v začiatkoch, keď som prišiel fotografovať väčší koncert do Košíc. Nemal som žiadnu akreditáciu a v tom čase ani peniaze na vstup. Cez plece som si vyložil foťák s najväčším objektívom, aký som mal, a šiel som rovno za SBS s ráznou a priamou otázkou, kde majú miesto akreditovaní fotografi. Môj “poker face” zaúčinkoval a tak mi okamžite uvoľnili cestu. Mohol som vstúpiť a nafotiť si do portfólia svoj prvý koncert. Táto otvorenosť a vynaliezavý jazyk ma sprevádza dodnes a otvára mi dvere aj na netradičné miesta a akcie. Je to aj tak trochu o rýchlosti dodania reportážnych fotografií, v čom mám pred ostatnými vďaka vyladenému systému prednosť. Po takýchto skúsenostiach ma následne oslovili, aby som sa stal oficiálnym fotografom aktivít v roku, keď sa Košice stali Európskym mestom kultúry.

Rozprávaš veľa, rád a nedávaš si servítku pred ústa. Teda, aspoň z tvojej komunikácie to tak vyplýva. Neriešiš, čo si o tebe myslia ostatní?

Jaaaj 😀 toho sa v kuloároch o mne narozprávalo a ešte narozpráva. (Smiech) Keby som to všetko riešil, tak by som nemal čas a energiu pre prácu a tvorbu. Je pravda, že nielen pri fotení používam expresívne výrazy. Nemám rešpekt na miestach, kde ho nevyhnutne mať nemusím, no ľudia to na moje počudovanie vnímajú vďačne. Môžem si dovoliť použiť expresívne slová pri prezidentovi Kiskovi i priamo pred ním, pochváliť zadok alebo výstrih modelke a to všetko bez toho, aby sa urazili. Inokedy použitie niekoľkých šťavnatých slov spôsobí, že ľudia zrazu vedia, že sa predo mnou nemusia na nič hrať. Uvoľnia sa. Znížim tak latku oficiálnosti a aj ostatní sa začnú baviť otvorene. Niekedy sa však ľudia berú príliš vážne, to je pre mňa ešte väčšia výzva. 😀 Som zvyčajne ten, kto veci riadi a má nejakú víziu. Aby som tvoril efektívne, potrebujem, aby sa ľudia cítili na fotení tak, ako chcem. Vo väčšine situácií to pomáha bez ohľadu na to,
či fotografujem svadbu, modelku alebo manažérov na najvyšších firemných postoch. Občas je potrebné vynaložiť viac úsilia, aby som dostal ľudí do správnej pohody a polohy, ako správne exponovať. Fotograf je psychológom, niekedy až psychiatrom… 🙂

Samozrejme, je nevyhnutné mať základné remeselné zručnosti, no technika je dnes tak vyspelá, že snáď technicky zlú fotku sa už urobiť ani nedá. Pred 16 rokmi, keď som začínal, fotoaparáty mali slabý dynamický rozsah, boli drahé, pomalé a s 2 megapixlovým foťákom sme v redakcii nafotili 28 záberov na 24Mb kartu. Urobiť niečo s týmito výstupmi bolo o dosť ťažšie.

Povedal si, že ti viacerí kamaráti závidia “dream job”. Je to preto, že na sociálne siete zavesíš fotky pekných žien už ráno, kým oni si práve sadli v kancelárii za stôl. Iní fotografi pracujú skôr po nociach, ty si ale podľa všetkého ranné vtáča. A ako si sa vlastne dostal k foteniu modeliek?

Je pravda, že často vstávam už za tmy. Mám rád tú zvláštnu energiu a čaro, keď sa mesto ešte len prebúdza a tak aj budím modelky. Veď predsa fotka je o svetle a mne sa to skoré ranné extrémne páči. Takže často mi moji známi napíšu, že sa im dobre vstáva do práce, keď si ráno pri káve pozrú moje fotky. Všetko ale také ružové nie je, nafotením sa moja práca začína a to málokto chápe :). Videl som jeden vtipný obrázok na túto tému: „Som fotograf a čo si o mojej práci myslí moja rodina, moja žena, moji priatelia, ja sám a potom čo v skutočnosti naozaj robím… Sedím za monitorom a retušujem svadobné fotografie…!“ (Smiech)

A teraz k modelkám. Keď už som celkom intenzívne fotil eventy a reportáže, prišla za mnou známa s otázkou, že má peknú dcéru a či by som jej nenafotil book. Vtedy som ani nevedel, čo slovo foto-book znamená a nebol internet aby si človek niečo vyhľadal. No verný svojej oddanosti ísť za svojim aj napriek rozumným argumentom, nechal som sa na to nahovoriť. Nejako sme to nafotili a dnes, keď sa na tieto fotografie pozriem, je mi do smiechu i plaču. Postupne som sa praxou naučil všetky potrebné pravidlá, zákonitosti a dnes ma už baví tvoriť aj tým, že ich cielene porušujem. Keď sa človek stane trochu známejší a nafotografuje kvalitné booky aj úspešným modelkám, začnú prichádzať aj rôzne iné ponuky a spolupráce s renomovanými agentúrami a značkami.

Keby si mal zo spomínaných žánrov vybrať jeden, ktorý je tvoj najobľúbenejší, čo by si si vybral?

Fotku! Jednoducho fotku. (Smiech) Je mi takmer jedno, čo fotím, skôr som obrazne povedané “závislý na fotografovaní” ako takom. “CVAK” závierky je sexy. (smiech) Ale predsa len, ak by som mal vybrať, bola by to asi akčná reportáž a tvorba s pozitívnou energiou – to je moja srdcovka.

Si „nájomný“ fotograf, ale spomenul si, že niekedy fotíš aj zadarmo…

Niekedy ponúknem svoj čas a nápady na tvorbu modelke, ktorá sa mi koncepčne hodí do fashion portfólia. Pokiaľ mám voľný termín a energiu, som ochotný zdarma fotiť pre charitu, benefíciu, kresťanské podujatie, či podporiť niekoho, koho práca sa mi páči. Práve na týchto akciách som kedysi dávno, v mojich začiatkoch, našiel prvé šance naučiť sa fotiť. V dobe, keď som nemal skúsenosti, nič som o fotení nevedel, to boli tie cenné príležitosti nadobudnúť “skills”. Stále si pripomínam a uvedomujem odkiaľ pochádzam. Preto dávam túto karmu ochotne a pokorne späť. Vraciam to, čo som voľakedy dostal.

To mi je sympatické. Super! Ako získavaš svoje zákazky?

Vďaka svojej vrodenej hyperaktivite nikdy nesedím doma. Nečakám kým sa niekto ozve, ale neustále hľadám, skúmam, bdiem a všímam si okolie a čo sa deje. Som zamením Býk, takže ak ma vyhodia dverami, vrátim sa oknom. Keď ma vyhodia oknom, skočím druhým, ktoré ešte nestihli zavrieť. (smiech) Vďaka mojej filozofii: “Kto sa hanbí, má prázdne pamäťové karty” v konečnom dôsledku fotím denne. Na nových miestach, s novými ľudmi, hľadám nové uhly a tvorím nové postupy.

K akej fotke si vôbec nepričuchol?

Zatiaľ odmietam fotiť len porno (smiech). Ale vážne. Nikdy som napriek krásnej lokalite Tatier, odkiaľ pochádzam, nemal ambície v krajinkárskej fotke, aj keď sa mi veľmi páči. Chodím do prírody viac oddychovať, ak sa to dá tak nazvať. Lebo aj na oddych vlečiem so sebou fototechniku na chrbte. Keď sme vyrazili o polnoci s partiou na Kriváň, chcel som nafotiť východ slnka, a tak som zbalil plný batoh fototechniky od “širokáča po dlhé sklo”. Asi o hodinu som rozdeľoval kamarátom ťažké sklá do batohov, lebo som ich už nevládal niesť. A to som nebral nič na pitie ani jedlo. (smiech) Fotky som neskôr zavesil na internet, nech sa aj ostatní pokochajú, ako je hore krásne, kým ešte všetci spia. Napriek tomu, že som sa pár krát dobre umiestnil v krajinkárskych foto-súťažiach, nie je to fotka, s ktorou by som chcel dosiahnuť viac. Teda aspoň zatiaľ, kým vládzem fotografovať akčné reportáže. Keď už budem starý dedko a nebudem vládať, kúpim makro a začnem fotiť aj mravčeky alebo kvietky v záhrade. 🙂

Spomínal si, že keď si sa raz rozhodol pre zrkadlovku Nikon, viac si sa neobzeral. Koľko techniky prešlo tvojimi rukami?

To viem vymenovať spamäti. 🙂 Z filmových som používal Nikon N8000S a FM10. Z digitálov mi prešli postupne rokmi v rukách Nikon D50, D70, D70s, D80, D90, D200, D300, D3200, D7100 a D800E. Najviac používam Nikon D3 a D3s a hlavne „ajfon“ (smiech). Objektívy vzhľadom na akčnosť fotenia využívam prevažne zoomy so svetelnosťou f/2,8. Moje krásavice 14-24mm f/2,8, 24-70mm f/2,8, 80-200mm f/2,8 a pár pevných skiel.

To je hotová zbierka. Máš ešte všetky tieto fotoaparáty? Bude raz z toho digitálne múzeum Nikonu?

Ale kdeže 😀 mať všetko je nereálne, staršie muselo odísť, aby sa mi prostriedky uvoľnili na novšie a to, čo momentálne potrebujem. Niektoré kúsky si nechávam zo sentimentu, dokonca občasne založím do fotoaparátu film…

Ako si zvyknutý pracovať s technikou, myslím teraz, aké režimy používaš pri akcii?

Používam režimy priorít času alebo clony, podľa toho, či chcem rozmazať pohyb alebo ovládať hĺbku ostrosti. Ak sú všetky parametre pre mňa rovnako dôležité, fotím v plne manuálnom režime a niekedy nechávam stroj, nech sa mi prispôsobí autoISOm. Je to funkcia, ktorú z posledných inovácií naozaj oceňujem a rád využívam.
Jediné, čo Nikonu tak trochu zazlievam, je odliepanie gumových poťahov z fotoaparátov i objektívov. Vraj je to ale spôsobené ekologickým a zdravotne nezávadným lepidlom a tak to ochotne trpím. 🙂 Kvality systému mi to vynahrádzajú.

Si aj v NPS (Nikon Professional Services)?

Áno som, aj keď mi odtiaľ prednedávnom vyradili D3 a za chvíľu mi odtiaľ vyhodia aj D3s. Vzhľadom na množstvo objektívov, časté osobné bezservisné návštevy typu “na kávičku”, som však stále tam a musím povedať, že si to veľmi cením.

Väčšinou som v servise iba s čistením alebo výmenou polepov, lebo tento profesionálny rad Nikonov D3-D5 je technicky nezničiteľný. Ale aj tak to človeku polahodí, keď sa niekto o vás príkladne stará, usmeje, zavolá atď.

Asi pred rokom som bol v servise aj s objektívom 14-24mm f/2,8, ktorý mi na akcii (mojou vinou) doslova odletel z bajonetu a skotúľal sa dole 15-timi kovovými schodmi. Ešte mi do neho nevedomky pár krát kopli ľudia pri tanci. Už som sa videl, ako idem zbierať črevá a šošovky po parkete. Keď som ho zdvíhal, mal som pred očami najhoršie obrazy, no našťastie bol celý. Bol zaseknutý na 14mm ohnisku, ktoré som vtedy najviac potreboval a nešlo automatické ostrenie. Šošovky boli v poriadku, takže som oprášil znalosti z manuálneho ostrenia na film. Odhadoval som si vzdialenosti fotených objektov a odpad obrázkov som mal minimálny. Tak som s týmto padnutým objektívom ešte úspešne dofotil párty a potom ho zaniesol do servisu. Musím uznať, že to čosi svedčí o odolnosti Nikon profi techniky.

Ako si na tom s úpravou fotografií?

Snažím sa to s post-procesom nepreháňať. Viem, že v súčasnosti je tendencia úpravami dohnať to, čo fotograf zamešká na „pľaci“. Preferujem však fotenie pred upravovaním fotografií. Postprocess má podľa mňa umocniť či podkresliť scénu a náladu fotografie, nie zachraňovať alebo nebodaj vytvárať fotku nanovo (nemyslím tým cielene koláže alebo fotomontáže). U mňa musí byť fotka zaujímavá pri fotení na displeji. Úpravou len podčiarknem alebo jemne opravím drobnosti, ktoré mi vadia pri detailnom študovaní fotografie. To však neznamená, že niekedy nie je môj post-process násobne dlhší ako samotné fotenie.

Takže si so svojim povolaním nájomného fotografa spokojný a nemieniš na to nič meniť?

Fotenie ma nesmierne baví a dá sa ním dokonca normálne uživiť. No a to je super kombinácia. Fotoaparát používam 7 dní v týždni. Rokmi praxe však rozširujem obzory a všímam si aj iné vizuálno-kreatívne smery, skúsenosti z týchto odvetví vždy zúžitkujem aj pri foteniach. Učím sa každým novým fotením. Môže byť niečo krajšie?

Necháš sa inšpirovať inými?

Rád a často sa inšpirujem hlavne zahraničnými reportérmi a fashion fotografmi 80-90tych rokov. Pozerám a študujem pre mňa zaujímavé zábery, no nesnažím sa ich kopírovať. Nejdem „po konkrétnom zábere“. Inšpiruje ma ľahkosť tvorby aktuálnych ne-mainstreamových fotografov ako Emanuele Ferrari, Milenkovic, Massimiliano Disante a mnoho ďalších, hlavne ruských a kalifornských autorov. Čo považujem za podstatné je, že tvorba má byť tvorba! Nemá to byť plytko skopírovaný nápad, póza, s čím sa u nás veľmi nestretávam. Aj niektoré moje zábery s nápadom boli vyslovene plagiátorsky prefotené. Samozrejme, keď fotíte veľa, opakujete sa niekedy nevedome a niekedy vedome, keď chcete vylepšiť prvotný materiál, ktorý ste nafotili. Horšie (aj smiešne) je, keď mi kamoši pošlú po mojom fotení a publikovaní o krátky čas z netu identicky nafotené pózy na tých istých miestach. Keď už si bez sebareflexie niekto dá tú námahu, že ide kopírovať, tak nech aspoň trochu vylepší kopírovaný záber, to by ma aspoň potešilo. (smiech)

Uznávam však fotografov, ktorí niečo zaujímavé dokázali, priniesli fotografickej obci niečo nové, dostali fotku ďalej. Ale aj keď “iba” zvládajú kvalitne svoje remeslo.
Fotografujeme napríklad tlačovú besedu s politikmi a často zíram, aké bravúrne momentky a fotky publikujú fotografi tlačových agentúr, ktorí túto dokumentaristiku robia denne. Všetci tam máme rovnaké podmienky, svetlo, občas aj rovnakú techniku a rovnaký čas na tvorbu. Výstupy sú však rôzne. Toto fakt pokorne obdivujem a je jedno, u akých fotografov akého žánru. Vnímam aj kritiku, ale len keď ten, kto kritizuje, vie o čom hovorí. Keď ma niekto kritizuje vo fotografii, pýtam sa „ukáž prosím, ako to urobíš ty“. Nerešpektujem „iba teoretikov“. Ak neboli na mieste, nevedeli aké som mal podmienky atď. je ľahké teoretizovať. Ja sa k fotkám iných nevyjadrujem, som toho názoru, aký raz vyjadril Rasťo Čambál: „Pekná fotografia ešte nemusí byť dobrá a dobrá fotografia už vôbec nemusí byť pekná.” Ja sa pomocou mojich fotografií snažím vyjadriť svoje osobné videnie, energiu, pocity. Chcem “vedieť vidieť ”, to je môj filozofický rozmer a osobný základ. 🙂

Chcel by si niečo povedať na záver?

Asi len toľko, že chcem povzbudiť všetkých, ktorí majú sen fotografovať, aby sa nevzdávali, boli usilovní, pozitívni a svoju cestu si nájdu. Pamätajte si že, “čo môžeš odfotiť dnes, neodkladaj na zajtra”. Ďakujem aj Nikonblogu za rozhovor, ktorý mi pomohol opäť raz uvedomiť si, ako mám rád to, čo robím.