Do prvého súťažného kola Fotky Nikonblogu 2024 ste nahrali rekordný počet príspevkov. 600 fotografií, ktoré sa uchádzali o víťazstvo v kole a postup do celoročného finále. Neviem, či vám tak sadla téma, alebo vás zlákala hlavná výhra v podobe full frame fotoaparátu Nikon Z f, alebo oboje. 😊
V každom prípade som veľmi rád, že sa nám tohto roku súťaž pekne rozbehla a že v prvom kole pribudlo veľa nových autorov.
Pár slov k vyhodnoteniu
Vybrať tri najlepšie fotografie a troch postupujúcich z takého množstva je veľmi ťažké. Aj preto mi to tak dlho trvalo, lebo túto rolu porotcu vnímam veľmi zodpovedne. Samozrejme, ako v každej inej súťaži, kde sa hodnotí vizuálna stránka, vyhodnotenie vždy bude aj trochu subjektívne. Takmer 30 rokov praxe vo fotografii a publicistike sa snažím využiť na čo najobjektívnejší výber. Našťastie celkového víťaza na konci roka z finalistov už nevyberám sám celá porota. 😊
Možno, že v užšom výbere neuvidíte aj niektoré pekné fotografie, ktoré sú umne skomponované, vyfotené a aj spracované. Môže to znamenať, že nesplnili zadanie. Zátiším predsa nemožno nazvať bežný portrét domáceho miláčika pri rieke, wildlife fotku a ani typickú makro fotografiu. Zátišie nie je ani akcia, veď preto sa v angličtine volá „still life“. Zátišie môže byť nájdené alebo vytvorené autorom, komplexné alebo minimalistické, ale vždy by malo ísť o nejakú kompozíciu objektov a okolia. Zátiším nemôžeme uznať ani makro detail nejakého predmetu ani motýľa na kvetine. A samozrejme čiernobielym zátiším nemožno nazvať ani akúkoľvek farebnú fotografiu. 🙂
Trochu som sa snažil odľahčiť to na záver, ale pre vážnosť uvediem jednu krásnu akčnú momentku – hru tieňov a svetiel od Ivana Kováča. Ide o perfektnú street momentku, siluetovku, ktorá pripomína majstov street fotografie, no do témy zátišia sa nehodí. Povzbudzujem autora, aby ju nahral do aktuálnej témy Hľadáme siluety.
Veľkosť fotky sme už na blogu niekoľkokrát spomínali. Nahratím príliš malých fotografií sa môžete obrať o možnosť zaujať. Ak má fotografia iba pár sto pixelov, ťažko je na nej posúdiť kompozíciu a už vôbec nie technickú kvalitu.
Aj to sú kvality fotografie, ktoré pri vyhodnocovaní berieme do úvahy. Samozrejme aj samotný obsah fotografie, svetlo, originalitu a ďalšie atribúty kvalitnej fotografie.
Zhrnutím všetkých týchto postupov i pravidiel som dospel k užšiemu výberu fotografií, ktorý tvorí 50 fotografií.
Z neho som po ťažkom rozhodovaní vybral troch finalistov, ktorí získavajú drobnú výhru z prvého kola a postupujú do celoročného finále. Stávajú sa jednými z 18 finalistov, medzi ktorými sa na záver roka rozhodne o výhercovi full frame aparátu Nikon Z f.
A ktorí traja to sú?
Maya Vereš a jej zátišie stola a džbánu (asi) niekde na hrade. Je plné krásneho svetla a hrajúcich detailov vo svetle a tieňov. Manuela Choma a nostalgické zátišie starej fotografie na parapete starého okna a Robo Kučák so sériou fotografií – aranžovaným zátiším smerujúcim až k štylizovanej fotografii.
Maya Vereš (Mária Verešová) o svojej fotografii
Tento tradičný dom so slamenou strechou v dedinke Arnol na ostrove Lewis – vonkajšie Hebridy – v Škótsku je kompletne zariadený, doplnený o pripojenú stodolu, maštaľ a dvor. Bol postavený okolo roku 1880, poskytuje zvláštny pohľad na život na ostrove. Tento čierny dom bol kedysi sídlom hebridskej remeselníckej rodiny a ich zvierat, ktorí sa odsťahovali v roku 1966, a dnes je zachovaný takmer tak, ako ho rodina opustila. Aj v súčasnosti v otvorenom ohnisku horí rašelinový oheň a dym preniká cez strechu. V dedinke žije v inom dome ešte pôvodná majiteľka tohto „Black house“. Tieto pôvodne zachované „čierne domy“ považujem za jeden z divov Škótska. Zaujala ma úžasná atmosféra miesta, priam magické svetlo, do interiéru som nezasahovala, fotografia je len orezaná.
Manuela Choma o svojej fotografii
V dome nášho pradeda stojí fotografia, ktorá zobrazuje sestru nášho deda s manželom z Čiech, Bertu s Rudom. V kombinácii so starými oknami a záclonami vytvára dokonalé nostalgické a historické zátišie. Fotka nie je aranžovaná, tá stará fotografia stále stojí na tomto mieste.
Robo Kučák o svojej sérii
Uplynulo 79 rokov, čo Joe Rosenthal zachytil ikonickú fotografiu (23. februára 1945) piatich príslušníkov americkej pechoty, ako vztyčujú americkú vlajku nad bojom zjazveným japonským ostrovom Iwo Jima. „Nemohli ste zachytiť akciu na lepšom vrchole. O chvíľu skôr a vlajka by bola príliš nízko. Ak by to bolo o sekundu neskôr, palica vlajky by bola rovno hore a fotografia by nemala takú silnú diagonálu.“ Ako poznamenal bývalý výkonný redaktor spravodajských fotografií v agentúre Associated Press. Fotografia milovaná a nenávidená zároveň. Autor tejto fotografie po zvyšok života „bojoval“ s obvineniami o tom že fotografia bola „zinscenovaná“ a prvú skutočnú fotografiu vytvoril Louis R. Lowery, ktorý síce fotografiu spravil skôr, no bol pri vztyčovaní prvej a menšej vlajky. Na tento motív som urobil sériu fotografií aranžovaných zátiší s vlastným príbehom.
Srdečne gratulujem postupujúcim víťazom a ďakujem všetkým za zapojenie sa do súťaže.
Zároveň vás pozývam zapojiť sa do druhého kola našej súťaže no tému „Hľadáme siluety“. Aktuálne kolo súťaže nájdete tu: Siluety
Užší výber (shortlist) fotografií prvého kola
