Ako regulátor dnes bohužiaľ nefunguje už ani vkus. Rozhovor s fotografom, právnikom a kurátorom Nikon Photo Gallery Stanislavom Pokorným.

Predslov Julo Kotus

Keď som si prečítal rozhovor môjho kolegu a kamaráta Petra Lindnera so Stanislavom Pokorným, povedal som si, že si to musím prečítať ešte niekoľko krát. Dôvod bol jednoduchý – pomerne zložité súvetia a formulácie právneho či filozofického charakteru sa mi v češtine čítali ťažšie, napriek tomu, že češtinu ovládam a mám ju rád. Po treťom prečítaní som nadobudol presvedčenie, že tento rozhovor by si mali prečítať aj naši čitatelia, čo najširšie publikum.

Niežeby som so všetkým bezvýhradne súhlasil, nezdieľam napríklad Stanislavovu skepsu z obrovského rozšírenia fotografie medzi masy, skôr to vnímam pozitívne. Nevadí mi, že každý nemá svoj rukopis, to ani pri takom množstve nie je možné. Teším sa, že sa ľudia zabávajú fotografiou, hoci majú podobné fotky. Ľudia sa tešia aj z domu v radovej zástavbe a majú na to právo… Zvlášť, ak si ho sami vyzdobili a dokončili (to je aj môj prípad :-))

Ak sa ale chcete vyhraniť, vytvoriť si vlastný rukopis, byť naozaj tvoriví, potom sú Stanislavove riadky pre vás pokladom. Podobne sú rady, ktoré dostanete v časti o autorsko-právnych vzťahoch. Nie je to kompletný výklad autorského zákona, ale ako štart a upozornenie sú super! Naozaj si prečítajte pozorne, čo všetko sa vám môže pritrafiť pri publikovaní fotografie a ktoré fotky môžete publikovať bez zmluvy a na ktoré by ste mali byť zmluvou chránení…

A aby som vám to uľahčil, po odsúhlasení obidvoch aktérov rozhovoru som pristúpil k prekladu dlhého textu do slovenčiny.

Ďakujem ešte raz Petrovi a Stanovi, že sa podujali na takýto nie ľahký rozhovor, za ich prejavenie vzácneho názoru a objasnenie zodpovednej práce kurátora a samozrejme za to, že mi prejavili dôveru, aby som ich texty preložil.

Julo Kotus

Foto Stanislav Pokorný
Foto Stanislav Pokorný

Predslov Petr Lindner

Poznáte to, vyštudujete nejakú školu, ale v živote sa potom realizujete v úplne inom odbore. To nie je nič nezvyčajné. Naopak, neobvyklé je to, že niekto absolvuje dva veľmi rozdielne odbory, aby následne v praxi využíval vedomosti z obidvoch a vzájomne ich dopĺňal. Stanislav Pokorný je právnik i fotograf a dá sa povedať, že ani jednu profesiu nezanedbáva.

Preto som sa rozhodol rozhovor s ním postaviť do niekoľkých rovín. Prvou z nich je autorské právo vo fotografii, druhou Stanislavovo pôsobenie v roli kurátora v Nikon Photo Gallery, čo následne vyústilo do zamyslenia nad celkovou úrovňou fotografie u nás. No a nakoniec sme nemohli zabudnúť na samotnú tvorbu autora.

Kde inde sme sa mohli so Stanom stretnúť a porozprávať, ako v inšpiratívnom prostredí Nikon Photo Gallery…

Interview

(otázky Petr Lindner, odpovede Stanislav Pokorný)

Stando, ty si fotografujúci právnik, ktorý veľmi často v rámci svojho pôsobenia v Asociácii profesionálnych fotografov radí svojim kolegom a rieši ich problémy. Môžeš prosím našim čitateľom v skratke vysvetliť význam autorského práva? 

Na autorské právo sa je treba pozerať z dvoch strán: z pohľadu fotografa a z pohľadu fotografovaného. A nejde len o človeka, ale autorské právo sa dotýka materiálnych objektov ako sú budovy, umelecké diela, sochy a iné objekty vo verejnom priestore.

Z pohľadu autora je to jedno, kto snímku vytvorí. Či je to turista, fotoamatér, profesionál, jednoducho ktokoľvek, vždy spadá pod ochranou autorského práva. S jedinou výnimkou, ak ide o fotografie vyhotovené na zákazku, čím mám na mysli výhradne snímky vytvorené v rámci živnostenského podnikania. V tom okamihu panuje názor, že fotografiu, čiže produkt, ktorý vytvoríte, nie je vytvorený na základe zmluvy o vytvorení diela podľa autorského zákona, ale je vyrobený na základe zmluvy o dodaní tovaru. Považuje sa teda za vytvorený v rámci živnosti a všetky práva k nemu má ten, kto si ho objednal a kto ho ako tovar zaplatil. Typicky sú to napríklad (hlavne v dôsledku zabudnutia alebo nedbanlivosti autora) reklamné fotografie, kedy objednávateľ zároveň získava právo na fotografiu. Právnicky povedané, môže „tovar“ akokoľvek upraviť a akokoľvek používať. Autor sa potom veľmi diví, čo sa s jeho fotografiou deje. Na svoju obranu však nemá nič.

Takže keď budem mať živnostenský list na fotografické práce a vyfotím niekomu na zákazku reklamnú fotografiu, nemám k nej autorské právo?

Presne tak. Platí to však iba za podmienky, že ju dodám v rámci živnostenského podnikania a zabudnem na skutočnosť, že tvorím dielo a neuzavriem súčasne licenčnú zmluvu. A presne v tom je základ celého problému. Mnoho ľudí to buď nevie a uzatvorí zmluvu iba na dodanie „tovaru“, alebo sa nechá ovplyvniť neochotou objednávateľa uzavrieť licenčnú zmluvu a zmluvu o vytvorení diela. Mnoho fotografov sa o problematiku z pohodlnosti nezaujíma vôbec. Potom však nastane stav, že si objednávateľ robí s nechránenou fotografiou čo chce.

Odlišná situácia ale nastáva, ak autor dodáva tovar mimo živnostenský list, mimo podnikania, ako vytvorené dielo. Alebo keď i k fotografii vytvorenej v rámci živnosti včas uzavrie príslušnú zmluvu o vytvorení diela alebo aspoň licenčnú zmluvu, ktorou stanoví rozsah a spôsob jeho použitia. V tom prípade ho dodáva v rámci autorského zákona, je autorom, a tak on i fotografia môžu využiť ochranu autorského práva. Malo by vždy platiť pravidlo, že ten, kto fotografiu používa, musí mať licenčnú zmluvu, ktorá presne špecifikuje, či ide o využitie fotografie pre vystavovanie, tlač, publikovanie, v akom rozsahu, teritóriu… Autorské právo k dielu je právom osobnostným a nie je možné ho previesť na inú osobu, je hodnotou, ktorá sa dedí. Naproti tomu s autorským právom spojené právo na odmenu za vytvorenie diela a jeho použitia je právo majetkové a možno ho previesť na kohokoľvek.

Foto Stanislav Pokorný
Foto Stanislav Pokorný

Obávam sa, že o tomto mnoho ľudí nemá ani tušenia…

Fotografie sa dnes žiaľ kradnú, hlavne z internetu a po celom svete. Hlavne vďaka sociálnym sieťam. Mnoho ľudí to vôbec nerieši ani z pohľadu svojich vlastných autorských práv. Týka sa to nielen snímok, ktoré publikujú na verejnosti ale i snímok, ktoré dodávajú „niekam“. Pretože dnes to bohužiaľ funguje tak, že fotografiu vie urobiť každý a tak aj licenciu k nej môže udeliť každý. Človek si vo štvrtok kúpi fotoaparát a v piatok s ním nafotí na kšeft svadbu. Nie sú žiadne požiadavky na to, aby sa ľudia v tomto odbore vzdelávali. Ani po odbornej, fotografickej stránke, ani v právnom minime. Povedomie, že fotoaparát vie všetko a fotografiu tvorí technika, nie autor vo svojej hlave, je dnes úplne bežné.

Môže to byť spôsobené tým, že fotografia je voľná živnosť?

Áno, po revolúcii sa to dosť uvoľnilo. Fotografovanie sa stalo voľnou živnosťou, hoci bola nejaký čas viazaná. Zákon sa pod zámienkou voľného trhu zmenil a tak každý môže robiť všetko. Tak či onak, ťažko sa to počúva, ale svojim spôsobom došlo k určitej degradácii fotografie ako tvorivej činnosti. Máme stredné a vysoké školy špecializované výhradne na fotografiu. Študentom, a nie je ich talentovaných mnoho, trvá štyri, respektíve osem rokov, kým dokončia štúdia a sú schopní sa fotografiou začať živiť na vysokej odbornej či umeleckej úrovni. Ale proti nim stojí absolvent základnej školy so živnostenským listom na fotografické služby, ktorý nemusel preukázať nič zo znalostí fotografickej práce a začne zarábať a podľa jeho stránok poskytovať profesionálne umelecké služby. Celkom zásadný nepomer, nemyslíš?

Ja tvrdím, že fotky visia všade, ale na skutočnú fotografiu, na tú narazí človek málokedy. Skutočných fotografií sa objavuje veľmi málo, regulátor kvality nie je žiadny. Ako regulátor už dnes nefunguje ani vkus. Ľudia sú zahltení množstvom fotografií, hodnotenie je postavené na lajkovaní na soviálnych sieťach a tak fotografia, ktorá má mnoho lajkov, je pre ľudí najlepšia. Strácame schopnosť rozlišovať dobrú a zlú fotografiu a dôsledkom je smer, kam fotografia speje. Máme milióny fotografií od tisícov autorov, nepoznáme, od koho sú, lebo sú všetky rovnaké, bez autorského rukopisu. Sú bez pridanej hodnoty, ktorú do fotografie autor vkladá zo seba a ktorá robí fotografiu výnimočnou.

Myslím si, že to nie je len o fotografii, ale o akejsi kultúrnej vyspelosti národa…

Áno, takmer vo všetkých oblastiach spoločenského žitia a diania. A myslím si, že to je aj jedna z príčin hrozného neporiadku v autorských právach a v autorskoprávnej ochrane. Každý, kto dnes začne fotografovať, ide rovnakou cestou, čím mám na mysli, že fotí všetko. Začne makrom, potom preskočí na krajinky, potom začne fotiť dievčatá a ďalšie a to všetko hneď vypustí na sociálne siete. A nikto si neuvedomuje dopady takého počínania v oblasti autorského práva. Všetci už počuli, že z hľadiska amerického práva (prevádzkovatelia sociálnych sietí väčšinou pochádzajú z USA) nie sú krytí nijakou právnou ochranou. Podľa amerického autorského zákona, čokoľvek sa objaví na sociálnych sieťach, je voľné a teda k ľubovoľnému použitiu (i zneužitiu). U nás také pravidlá zatiaľ neplatia, ale zneužitiu diela sa vlastne zabrániť nedá.

V neposlednom rade si treba uvedomiť, že takýmto publikovaním fotografií autor vystavuje veľkému nebezpečenstvu taktiež fotografované subjekty. Väčšina ľudí, ktorá sa fotografiou živí, zabúda na skutočnosť, že by s fotografovanou osobou mali uzavrieť nejakú zmluvu. Vždy, ak i len vzdialene uvažujú, že by fotografiu použili inak, ako len na domáce pozeranie a pamiatku. Keď ide o maloletých, čiže deti, mal by mať fotograf súhlas rodičov, zákonných zástupcov. A keď ide o modelky alebo jednoducho dievčatá (i chlapcov), ktoré majú záujem o fotenie, tak by s nimi mal uzavrieť zmluvu na čo môže dané fotografie použiť. Či ich môže používať zdarma a akým spôsobom, či tie osoby súhlasia s publikovaním, prípadne za akých podmienok a či je možné fotografie použiť komerčne za účelom vlastného zisku…

To je ten takzvaný model release?

Presne. Pretože obrovský problém môže nastať v okamihu, kedy sú všetci spokojní, všetkým sa to na webe páči, na sociálnych sieťach lajkujú kamaráti i kamaráti kamarátov a ego autora rastie. Možno aj úplne neoprávnene. A potom raz dostane autor mail: Máte na Facebooku (alebo kdekoľvek) fotografiu tohto dievčaťa a ja by som chcel, aby som si ju mohol zavesiť doma zarámovanú na stenu, manželke by sa veľmi páčila v spálni… A autor tú fotografiu predá… V tej chvíli môže dôjsť k mnohým problémom, s ktorými autor vôbec nepočítal, nevedel o nich, alebo si myslel, že mu v takom konaní nič nebráni. Opak je však pravdou. Vzniká tu otázka, či vôbec mohla byť fotografia verejne publikovaná, či s tým „model“ súhlasil a či mu nevznikol nárok na odmenu, keď fotograf s fotografiami podniká. Myslím si, že tieto skutočnosti prevažná časť autorov na sociálnych sieťach vôbec nevníma a nerieši ich. Osveta v tomto smere je veľmi malá a nikoho nezaujíma. Vžilo sa pravidlo „Ja som to vyfotil, tak si s tým môžem ľubovoľne narábať“. Ale je to omyl.

Foto Stanislav Pokorný
Foto Stanislav Pokorný

Dobre, ale môžem napríklad s modelkou uzavrieť zmluvu, že dostane jednorazovú odmenu a za ďalšie šírenie a použitie fotografií už nedostane nič.

Áno, to je v poriadku. To je to, čo vravím. Rozširovanie do časopisov, novín, po sociálnych sieťach, všade je to bez problémov. Ale akonáhle fotografiu komerčne použiješ, je to niečo iné. V tom prípade musí byť v zmluve uvedené, že fotografiu môžete použiť aj na obchodné účely. Najmä u fotografií aktov a podobných žánrov je dopyt po fotkách veľký. Buď si ich ľudia stiahnu z webu, teda drzo ukradnú, alebo ich chcú kúpiť. A v okamihu, keď sa fotografia niekde objaví a model sa to dozvie, bez správnej zmluvy môže nastať veľký problém.

Predpokladám, že keď dôjde k sporu, právo v takýchto prípadoch stojí skôr na strane modelu.

Bohužiaľ. Alebo možno pri súčasnej neúcte k fotografovaným aj bohuvďaka. Vždy je to tak. Fotograf bez zmluvy môže ťažko niečo dokázať a model používa ochranu osobnosti. V konečnej fáze to môže mať i iné ako autorsko-právne či finančné dôsledky.

Keď už sme pri ochrane osobnosti, mňa, a verím aj mnoho ďalších čitateľov, zaujíma táto problematika z pohľadu fotenia „na ulici“. Pri street fotografii, reportáži. Ako je to v tomto prípade?

To je oblasť, ktorá je pomerne presne špecifikovaná a je od predchádzajúceho odlišná. Fotografie vyhotovené v rámci reportáže, k dokumentárnym a reportážnym účelom, podliehajú autorsko-právnej ochrane. Fotograf k nim má autorské práva, ale osoby, ktoré na nich sú, majú ochranu obmedzenú. Mám na mysli oblasť spravodajstva, kde sa predpokladá, že tie osoby ani to právo často nemôžu udeliť. Často ide o situácie, kde sa s fotografovanými ani nedá komunikovať. A je to oblasť, ktorá má slúžiť na poukázanie na dejové udalosti, spoločenské vzťahy, väzby. Ide o dokument okamihu, udalosti, doby, kde je ochrana zákonom vylúčená.

Foto Stanislav Pokorný
Foto Stanislav Pokorný

Platí to aj pri klasickom dokumente?

Vzťahuje sa to aj na dokument, kým nejde o kvázi dokument, teda inscenovanú fotografiu dokumentárneho charakteru. To sú situácie, kedy ako autor štylizujem ľudí v určitom prostredí, staviam ich do póz a tvorím predom premyslené dielo s presným cieľom. Potom je to už práca s modelom a v tom prípade už fotografovaní majú nárok na ochranu osobnosti a je potrebné s nimi uzavrieť zmluvu, ak sa chcete vyhnúť prípadným problémom v budúcnosti.

A street fotografia v zmysle umeleckého žánru, keď fotografie nie sú určené pre spravodajstvo?

Street fotografia je svojim spôsobom špecifická, pretože každý, koho fotíte na ulici, môže povedať, že nechce, aby ste ho fotili. V tom okamihu to fotograf musí rešpektovať a fotografiu nemôže zverejniť.

To ale platí i v reportážnej fotografii, nie?

V reportáži to neplatí. Reportážna fotografia patrí do novinárskej oblasti. Keď už dôjde k nejakému sporu (aspoň pokiaľ poznám podobné prípady), sudca sa vždy vyjadril, že ide o fotografiu v rámci reportáže alebo dokumentu, čo je oblasť, v ktorej fotografované osoby ochranu “nepožívajú“. Vylúčiť by sa dali snáď len fotografie zámerne osobu zosmiešňujúce, dehonestujúce a podobne. Tam by bolo možné, a i na mieste, domôcť sa ochrany.

Dobre, prebrali sme pravidlá pre publikovanie fotografií, pravidlá pre speňaženie fotografií, ale je ešte jedna špecifická oblasť – súťaže. Na čo si mám dať pozor, keď chcem svoju snímku alebo sériu fotografií poslať napríklad do Czech Press Photo, ale nemám o tom s osobami na fotkách žiadnu zmluvu, lebo som s tým nepočítal?

Ak máš v zmluve špecifikované, že fotografiu môžeš publikovať, môžeš ju šíriť na webe a hlavne pre svoju propagáciu a dohodol si sa s modelom na jednorázovej odmene, potom sú súťaže v tomto zahrnuté. Súťaže nie sú obchodná aktivita, je to prezentácia autora a tu podľa mňa nie je problém.

Foto Stanislav Pokorný
Foto Stanislav Pokorný

Ešte sa vrátim k reportážnej fotke. Môže sa stať, že ma niekto napadne pri nesúhlase s fotením. A môže sa stať, že ma napadne i fyzicky. Dnes novinárske preukazy či vesty príliš nezaberajú, len na akreditovaných akciách, kde s týmto nie je problém. Ale pri bežnom fotení sa môže stať, že dotyčný na mňa zavolá políciu…

Polícii sa to obvykle dá vysvetliť. Keď im objasníš, že si fotožurnalista a prípadne to dokážeš aj preukazom redakcie, nemal by si mať problém. Ale keď človek na ulici naozaj trvá na tom, aby si ho nefotil (napríklad preto, aby ho manželka v novinách nevidela s inou ženou), mal by si to rešpektovať. Inak by si sa mohol vystaviť súdnym ťahaniciam, v ktorých by si síce pravdepodobne uspel, ale sú časovo a finančne tak náročné, že za to drvivá väčšina fotiek nestojí. Vo väčšine prípadov je lepšie sa slušne ospravedlniť, sklopiť foťák a odísť.

Ešte prosím jeden návrat na začiatok. V odpovedi na prvú otázku si spomenul, že autorské právo sa vzťahuje i na architektúru a rôzne umelecké diela. Ako je to teda s ich fotením?

Áno, i toto podlieha ochrane a Európska únia sa toto snaží ešte viac regulovať a taktiež implementovať do českého práva. Reprodukovať cudzie výtvarné diela môžeš pre svoju vlastnú potrebu. Nemôžeš ich však ďalej publikovať, šíriť a speňažiť bez súhlasu autora diela alebo správcu jeho autorských práv.

Okolo tohto práva bola pred časom aj nejaká aféra a horúce hlavy, však?

Áno, spočívalo a spočíva to v tom, že sa fotia umelecké diela bez súhlasu autora a publikujú sa ďalej. Platný autorský zákon hovorí, že môžeš reprodukovať cudzie autorské dielo iným spôsob zdieľania. Nesmieš zo sochy urobiť sochu, ale môžeš ju vyfotiť a môžeš ju publikovať, a môžeš ju na fotografii aj ľubovoľne upraviť. Tak sa jej netýka autorsko-právna ochrana. EÚ chce, aby diela mali ochranu aj pred stvárnením iným médiom a iným spôsobom. Zatiaľ k tomu nedošlo, ale v súčasnosti je na pojednávaní novela tohto zákona a tento návrh v nej je. Znamená to, že by tomu podliehali pamiatkovo chránené budovy, autorské plastiky a sochy a ďalšie a ďalšie diela. V okamihu, keby tieto objekty človek nefotil pre osobnú potrebu, ale pre komerčné použitie, musel by mať súhlas autora alebo subjektu, ktorý tieto práva momentálne drží. Všetci sme sa už stretli s obmedzením fotografovania na hradoch, zámkoch, v kostoloch a podobne.

Možno predpokladať, že návrh bude schválený?

Je voči tomu obrovský odpor a nechuť a ja pevne verím, že sa to schváliť nepodarí.

Foto Stanislav Pokorný
Foto Stanislav Pokorný
 

Poďme k druhému plánu nášho rozhovoru. Ty si v prvej časti povedal, že fotografia v dnešnej dobe nie je v najlepšej kondícii. Mne v prvom momente blyslo v hlave, že i napriek určitej skepse, sú stále ľudia, ktorí fotografiu kultivujú a medzi nich tiež patria kurátori výstavných siení. Ty si kurátorom v Nikon Photo Gallery, prezradíš o tejto práci niečo našim čitateľom?

Som veľmi rád, že tu môžem kurátora robiť a rovnako som rád, že sa naša galéria dostala do povedomia a je vo fotografickej komunite vážená. Snažím sa, aby v Nikon Photo Gallery vystavovali fotografi, ktorí majú čo povedať, majú už určité meno, osobný rukopis, alebo sú to mladí talentovaní autori, ktorým by bol hriech priestor nedať. V rámci toho, že fotografiu taktiež učím, hovorím svojim študentom jednu vec – v nedeľu popoludní si sadnite k internetu a prejdite si náhodne stránky 50 alebo 100 autorov, ktorí majú v záhlaví napísané „fotím od roku 2015, keď som to mal ako koníčka a v súčasnosti sa tým už živím, som umelec alebo profesionál“. Pozrite si všetky tie snímky všetkých možných žánrov a ja večer prídem a ukážem vám 5 vytlačených fotografií od týchto autorov. Nikto zo študentov mi nepovie, kde či u koho tú ktorú fotografiu videl, lebo tie fotografie sú všetky rovnaké. Tematicky, spracovaním a majú v sebe všetky tie moderné maniere, ktoré práve letia a ktoré s konkrétnym autorom nemajú žiadnu spojitosť. Nech už je to HDR, zmenené farby, závoj v protisvetle, dlhé časy so šedými filtrami a ďalšie a ďalšie. Inak povedané, každý sa snaží robiť to čo ostatní a myslí si, že tak budú jeho snímky skvelé. Potom študentom vysvetľujem, že to nie je len o fotení. Fotoaparát vie všetko, ale fotografia vzniká v hlave. Fotografiu musím predtým vidieť a až potom, keď ju vidím vo finálnej podobe, potom môžem stlačiť spúšť.

A podľa toho sa snažím oslovovať autorov do Nikon Photo Gallery. Hľadám ich po celom Česku i Slovensku a sledujem ich aj dlhšiu dobu, aby som vedel, či je ich tvorba systematická, či vykazuje známky fotografického myslenia a samozrejme že má i určitý autorský vklad. Či tam je tá pridaná hodnota, ktorá autora odlišuje od ostatných fotografov.

Nikon Photo Gallery je „free“ z toho pohľadu, že je do nej vstup zdarma. Je v tom nejaký zámer?

My chceme pomocou tvorby vystavujúcich fotografov ovplyvňovať čo najširšiu fotografickú i laickú verejnosť. Nechceme sa orientovať len na úzku, povedzme elitnú skupinu fotografov či teoretikov fotografie, pretože na platené výstavy chodia obvykle len ľudia, ktorí už k fotografii majú nejaký vzťah. Nám sem prídu aj ľudia fotografiou ešte neočarení a ten vzťah tu môžu získať. A to je dôvod, prečo je vstup do Nikon Photo Gallery voľný.

Priznám sa, že takú odpoveď som trochu aj čakal a veľmi sa mi páči. Myslím si totiž, že takýto prístup k popularizácii kvalitnej fotografie môže vkus verejnosti pozitívne ovplyvňovať. I keby to malo byť len preto, že sa v Nikon Photo Gallery neplatí vstupné, prídu sem ľudia, ktorí by inak možno na nijakú fotografickú výstavu nešli.

Možno sem prídu iba preto, že vonku prší a nemajú sa kde schovať. 🙂 Ale v každom prípade tu nájdu niečo, čo ich môže zaujať. Nech už je to len jediná fotografia zo všetkých, ktoré tu visia. A povedia si: „Jej, pozri mama, niečo podobné máme u nás za domom, to by som mohol tiež vyfotiť.“ A možno takto niekto k foteniu pričuchne, chytí ho to a stane sa z neho výborný fotograf. Účelom našej galérie je jednoducho pritiahnuť ľudí k fotografii, naučiť ich vnímať krásu, pozitívne vnemy tak, aby boli schopní estetiku nejakým spôsobom vstrebávať a časom schopní rozlišovať fotografiu, ktorá je len cvakaním a zábavou a fotografiu, ktorá vzniká ako produkt tvorivého procesu a má čo povedať.

Foto Stanislav Pokorný
Foto Stanislav Pokorný

Keď už sme opäť pri vkuse a estetike, myslíš si, že by sa mal vyučovať na bežných školách (základných alebo možno aj na strednom stupni) akýsi kultúrny prehľad, alebo rovno povedzme vkus?

Ja si myslím, že to je základ výchovy. Rodinnej i školskej. Som presvedčený o tom, že nejaká výchova estetiky by mala na školách fungovať. Predmety toho typu na školách vypadli, ale dnes sa k tomu vraciame, pretože zisťujeme, že deti sú touto problematikou nedotknuté. V súčasnosti pracujem na projekte výuky fotografie na základných školách. Začína to od druhej triedy a už to prináša nejaké ovocie. Deti sa začínajú orientovať a chápať čo je pekné a čo nie, a na tom by sa malo stavať.

Poďme sa teraz baviť o tvojej fotografickej praxi a tvorbe kombinovanej s právom.

Môj profesný život bol taký kolísavý. Pochádzam z rodiny, ktorá bola po roku 1968 politicky postihnutá, takže keď som mohol, robil som „právničtinu“ a keď som nemohol, tak som fotografoval. Keď som nemohol ani jedno ani druhé, tak som odišiel do Švajčiarska, kde som fotil pre firmu Ciba Geigy, výrobcu slávnych fotopapierov Cibachrome.

V rámci svojho fotografického učenia som okrem školy prešiel ateliérom Freda Kramera a Mirka Vojtěchovského, takže som samozrejme skončil pri dievčatách, móde a pri skle. Sklo bolo to, čo ma dlhé roky živilo. Trúfam si tvrdiť, že sklo je jedna z najťažších fotografických disciplín. Vyžaduje, aby autor vedel všetko o svetle i o materiáloch. Ja som vždy hovoril, ale nie je to moja myšlienka, ale Mirka Vojtěchovského, že fotografia skla v ateliéri je „turistická fotografia“. Pretože človek sa pri nej najviac nabehá. Od matnice k stolu a naspäť, posunúť svetlá alebo predmety o milimeter sem a tam. Tak, aby naozaj sedela štruktúra materiálu, objem a aby to vyzeralo dobre.

Niekedy na začiatku 90. rokov som sa začal venovať voľnej tvorbe, ktorú som predtým robil iba okrajovo. Začal som fotiť krajinu, vydával som kalendáre a hlavne začal spolupracovať s architektmi a vytvárať veľkoplošné interiérové fotografie. I keď samozrejme fotím i na digitál, túto prácu robím prevažne na film, stredoformátovým Hasselbladom.

Foto Stanislav Pokorný
Foto Stanislav Pokorný

Prečo?

Je to možno môj osobný pocit, ale dodnes tvrdím, že čo nie je na negatíve alebo na papieri, akoby nebolo. Som stará škola a stále mám dojem, že stálosť digitálnych dát nie je večná. Neustále ma straší prehrávanie dát na nové média, nové disky, v nových formátoch… Takže keď mám digitálne fotografie, ktoré za to stoja, a veľa ich nie je (ak desať za rok, tak je to aj veľa), vezmem ich do Mníchova a nechám si ich prekopírovať buď na pozitív alebo negatív. Chcem ich mať uchované v tejto forme.

Ďakujem Ti za rozhovor Stano!

Stanislav Pokorný

Foto Stanislav Pokorný

Stanislav Pokorný (*1952) je fotografom na voľnej nohe od roku 1983. Bol členom fotografickej sekcie Zväzu výtvarných umelcov a členom Fondu výtvarných umení. V roku 1990 sa podieľal na založení Únie výtvarných umelcov a bol členom jej prvej správnej rady.

Prešiel ateliérom českých fotografov Freda Kramera a Miroslava Vojtěchovského, odkiaľ si priniesol pokoru k fotografickému remeslu a povinnosť k precíznosti odovzdávaného diela. Dlhé roky sa živil fotografiou skla, vo voľnej tvorbe sa venuje krajinárskej fotografii, portrétu a zátišiu.

www.stanopokorny.com

Čím fotografuje Stanislav Pokorný

Telo: Nikon D800

Objektívy: PC-E Nikkor 24 mm F3,5D ED, AF-S Micro Nikkor 105 mm F2,8G VR, AF-S Nikkor 14–24 mm F2,8G ED, AF-S Nikkor 24–70 mm F2,8G ED, AF-S Nikkor 70–200 mm F2,8G ED VR II, AF-S Nikkor 80–400 mm F4,5–5,6G ED VR

Zdieľaj

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.