S Vladom sa poznám už oddávna. Kamarátime sa a zdieľame veľa spoločných názorov nielen na fotografiu. Jazdíme na motocykloch a vídame sa veľmi často. Je až neuveriteľné, ako dlho odolával mojim snahám urobiť s ním rozhovor pre Nikonblog. Prečo? Vlado je totiž prehnane skromný. Preto sa ním musím pochváliť ja a verím, že bude inšpiráciou aj pre vás, ktorí by ste chceli okúsiť chlebíček novinárskej fotografie. Jeho cesta cez niekoľko médií, až kým sa nedostal k tomu, čo ho naozaj baví – fotiť pre svet, môže byť povzbudením. Nie vždy všetko ide hladko a na prvý krát. Trpezlivosť a skromnosť nie sú dnes moderné výrazy, ale stále platné. Zoznámte sa s Vladom Šimíčkom. 🙂
Vlado, aká bola tvoja cesta k reportážnemu fotografovi? Najskôr si fotil pre Plus 7 dní. Prečo si si vybral práve toto médium? Aké boli tvoje začiatky?
Môj kamarát Peter Lázár, s ktorým sme kedysi chodili do fotokrúžku fotil pre „Plus sedmičku“ v Košiciach. Neskôr začal pracovať pre českú tlačovú agentúru ČTK a prácu v Pluske už nestíhal. Oslovil ma, či by som s košickou redaktorkou Naďou Šindlerovou nešiel občas niečo nafotiť. Keďže práca v médiách bola od začiatku mojím snom tak som neváhal hoc išlo iba o externú spoluprácu popri vysokej škole. Keď Naďa niečo potrebovala, možno raz za týždeň, zavolala. Tešil som sa, že môžem fotiť nielen do šuflíka, že môžem pričuchnúť k svetu médií.
Čo to boli za fotky? Fotky k spoločenským témam alebo portréty pre rozhovory?
Boli to reportáže z rôznych kútov východného Slovenska a rôzne investigatívne témy.
Samozrejme, v tých časoch som ešte fotil na film. Začínal som s Nikonom F100. Bol to vynikajúci fotoaparát, na ktorý mám skvelé spomienky. Po čase som si začal uvedomovať, že ak chcem túto prácu robiť naplno, v Košiciach sa to nedá. Možnosti bolo veľmi málo. V TASR boli asi 2 miesta, jedno v ČTK a jeden fotograf v Novom čase. Práce na plný úväzok pre fotografa v médiách veľmi nebolo. A dnes je to ešte horšie ČTK zo Slovenska odišla. Momentálne sú v Košiciach zamestnaní fotografi tuším už len v TASR.
A tak som zisťoval a pýtal sa na miesto v Plus 7 dní v Bratislave. Keď z redakcie odišiel jeden z fotografov, šiel som na pohovor a nastúpil na jeho miesto. Presťahoval som sa do Bratislavy a vtedy som sa začal fotkou naozaj živiť.
Pamätáš si v ktorom roku to bolo?
Asi v 2006.
V bratislavskej redakcii som fungoval dva roky. Bola to dobrá škola a vstup do reality života fotoreportéra. Hoc malo Plus 7 dní veľa bulvárnych tém, dostal som sa aj k lepším reportážam a cestám. A to aj napriek tomu, že som bol v tých časoch úplný nováčik a mal som za kolegov „pánov fotografov“ ako napríklad Alan Hyža. Postupne som však mal pocit, že to čoraz častejšie nebolo o fotke, ale „len“ o informačnej hodnote. Striehnuť na ľudí, kým odniekadiaľ vyjdú a nafotiť ich. Samozrejme aj to môže mať svoj význam no chcel som ísť ďalej. A tak som sa zaujímal o inú prácu, ktorá by ma viac napĺňala. Ako prvý krok k vysnívanej práci som to ale nikdy neľutoval. Naopak, s odstupom času vidím, aké som mal šťastie, pretože dostať sa do tejto branže vôbec nie je jednoduché.
Fotil si vysoko postavených politikov v situáciách, o ktorých verejnosť nemala vedieť. Cítil si sa byť ohrozený?
V tej dobe som bol bez záväzkov, bola to moja práca a pociťoval som to ako správnu vec. Je dôležité takéto veci uverejňovať, informovať o nich. Chcel som aspoň trochou prispieť k odkrývaniu falše a klamstva. V tej dobe som bol vďačný za príležitosť robiť túto prácu a veľa som sa naučil, ale toto nebol môj sen a tak som sa musel posunúť inam. Ale zaujímavé na tejto práci bolo overiť informáciu a doložiť ju fotografiou.
V súvislosti s touto prácou, ako vnímaš súčasnú situáciu, keď s najvyššou pravdepodobnosťou bol pre svoju investigatívnu prácu zavraždený mladý novinár?
Keď som sa to v to ráno dozvedel, chvíľu mi trvalo, kým som si to naplno uvedomil. Respektíve kým som tomu vôbec uveril. Vravel som si, že to predsa nemôže byť pravda. Toto je vec, ktorá sa ešte u nás nestala, aj keď vyhrážanie, kampane proti novinárom a vyťahovanie rôznej špiny tu bolo. Myslel som si, že dnes sme už predsa len ďalej, že sme súčasťou Európskej únie, vyspelejšieho sveta, kde sa novinári nevraždia. Je nepochopiteľné, že sa niečo také stalo. Veľmi bolestne to zasiahlo celú novinársku komunitu… Pre mňa osobne to je o to ťažšie, že moja manželka robí podobnú prácu, píše o podobných témach, len v inom médiu.
Z Plusky si odišiel do denníka SME. Aký je v tom rozdiel?
V prvom rade bol rozdiel v tom, že SME je denník. Je to náročnejšia a hektickejšia práca, pretože každý deň je potrebné naplniť a vytlačiť noviny. V týždenníku je na témy viac času. V denníku sme, my fotografi, mali šťastie na šéfredaktora Matúša Kostolného, ktorý bol vždy otvorený dobrým fotkám. Má dobré oko. Nie je totiž samozrejmosťou, že by dobrý šéfredaktor zároveň videl rozdiel medzi dobrou a zlou fotkou. Matúš bol otvorený práci s fotkami, dával nám väčší priestor. Vďaka tomu celé noviny vyzerali dobre.
Matúš Kostolný sa neskôr stal a doteraz je šéfredaktorom Denníka N, do ktorého odišlo viacero novinárov zo SME na protest proti odkúpeniu polovičného podielu denníka SME Pentou. A ty si bol medzi nimi. Čiže stále pracuješ pre denník N?
Áno, pracujem aj pre Nko. Redakcia, fungovanie a výroba v SME-čku a N-ku sú dosť odlišné. Keďže N-ko vznikalo prednedávnom od nuly, mohlo si nastaviť procesy na dnešnú dobu. Nefunguje to tak, ako kedysi v denníkoch, že sa ráno na porade dohodne, kde v novinách bude aký veľký článok a ktorá téma bude hlavná. Redaktori si síce na porade rozdelia témy, no spracujú ich primárne pre web a niekoľko editorov z toho potom vyskladá papierové noviny. Z môjho pohľadu je takáto výroba omnoho slobodnejšia. Redaktori pracujú na svojich témach a nie sú limitovaní printom. V SME-čku bol koncept o čosi tradičnejší.
Keďže ťa poznám, viem, že fotíš nielen aktuálne udalosti, ale rád spracuješ aj zaujímavejšiu dlhodobejšiu tému, ktorá by sa viac hodila do týždenníka alebo mesačníka. Máš takéto príležitosti aj teraz?
V N-ku na to priestor je. Ak má reportér nápad, čas a chuť môže na téme pracovať aj dlhodobo. Priestor sa určite nájde.
Môžeš si ty ako fotograf vymyslieť tému sám?
Samozrejme. Nie vždy je však na podobné veci toľko času, ako by človek chcel. Ale napríklad, začiatkom tohto roku sme boli s kolegom 9 dní v Rusku a celá víkendová príloha bola naplnená touto reportážou.
Na čom ste pracovali?
Boli sme tam týždeň pred voľbami. Rozprávali sme sa s ľuďmi, ako vnímajú svoju krajinu a svojich politikov. Toto samozrejme nebol dlhodobý projekt, ale v klasických slovenských denníkoch nie je ani takáto niekoľkodňová práca bežná.
Svoj profesný čas vypĺňaš spolovice prácou pre Denník N a zároveň fotografuješ pre francúzsku agentúru AFP. Ako si sa dostal k tejto práci?
V roku 2010 som bol ešte za SME v Juhoafrickej republike na Majstrovstvách sveta vo futbale a tam som sa lepšie spoznal s Joe Klamárom, ktorý je regionálny fotošéf AFP. Keď som sa vrátil na Slovensko, občas sa mi ozval, keď niečo potrebovali nafotiť. Pokrýva niekoľko krajín a samozrejme nemôže byť na všetkých miestach. Tak začala naša spolupráca a pre agentúru AFP fotím dodnes. Živo si pamätám, ako som bol vždy fascinovaný spôsobom fungovania vo veľkých agentúrach na veľkých svetových podujatiach. Vnímal som to ako nedosiahnuteľný “veľký svet”. Dnes som nesmierne vďačný, že môžem byť jeho súčasťou.
Po práci pre médiách, kde si nemohol rozhodovať o fototechnike, agentúra AFP ťa opäť vrátila k Nikonu. Ako sa ti v súčasnosti pracuje s Nikonom?
Výborne. Mám to povedať natvrdo, že konečne mám ostré fotky? 🙂 Naozaj cítim rozdiel. Nedá sa to, samozrejme, zovšeobecniť. Predtým, pri inej značke, som používal staré objektívy, teraz mám najnovšie Nikkory. Ale nebolo to pre mňa ľahké, keď som mal prejsť na inú značku, kde je všetko naopak. Zrazu to, čo som robil automaticky aj potme, trvalo omnoho dlhšie. Aj také banálne veci, ako nasadiť objektív. Idem fotiť portrét, mením objektív a robím to úplne naopak. Portrétovaní na mňa pozerajú, že to bude asi „profík“. 🙂 Bolo to miestami zábavné. 😊 Je to však len vecou zvyku a po mesiaci, dvoch som bol opäť zžitý so „staronovým“ systémom.
Čo konkrétne fotíš pre agentúru AFP?
Mám na starosti Slovensko a snažím sa ponúkať témy, o ktorých si myslím, že by mohli zaujímať svet. Niekedy sa to podarí viac, niekedy menej. Šport, dôležité politické udalosti, pokrýval som situáciu počas utečeneckej krízy v Nickelsdorfe na maďarsko-rakúskej hranici. Občas pre nich pracujem vo Viedni, hlavne pri rôznych významnejších politických udalostiach.
AFP je síce francúzska agentúra, ale s agentúrami AP a Reuters patrí medzi 3 globálne agentúry.
Odkedy som začal fotiť profesionálne, toto bol môj sen, fotiť pre veľký svet.
Keď som sa počas Oranžovej revolúcie sám partizánsky vybral do Kyjeva, vzhliadal som k fotografom zo svetových agentúr a chcel som k nim patriť. 😊
Ako to vnímajú dotknutí ľudia, ktorých máš fotografovať alebo s ktorými máš spolupracovať?
Málokto nezainteresovaný pozná tieto agentúry, nie je to rovnaké, ako byť zo známeho média ako CNN, BBC, The Guardian alebo New York Times. Skôr sa mi na Slovensku stalo, že keď som ukázal novinársky preukaz z AFP, pýtali sa, čo je to. Teda stane sa mi aj to, že musím vysvetľovať pre koho pracujem.
Čo fotíš najradšej? Ktoré z tvojich fotiek sú pre teba naj?
Som šťastný, keď môžem vycestovať a niečo odtiaľ priniesť. Som rád, keď môžem vidieť niečo nové. Asi to pozná veľa fotografov, doma si po čase ako slepý. Tam, kde sa pohybuješ stále, už tak nevnímaš veci okolo seba, ako v cudzom svete. Preto je to pre nás fotografov podnetné ocitnúť sa v novom prostredí a zrazu na niečo pozerať prvýkrát.
Najradšej fotím ľudí. Je jedno ako a kde. Samozrejme, myslím reportážnu fotku ľudí, ktorí ťa akceptujú, že si medzi nimi.
Najzaujímavejšie cesty pre mňa boli na Donbas na Ukrajine, kde sme boli s kolegom Mirkom Tódom z Denníka N trikrát.
Ale mám rád aj veľké udalosti, ktoré robím pre AFP. Byť súčasťou mediálneho kolotoča, dívať sa a byť očami ľudí. Byť v prvom rade a poslať fotku čo najrýchlejšie, aby ju mohol svet vidieť čím skôr…
Aká je dôležitá rýchlosť pri tejto práci?
Rýchlosť je rovnako dôležitá ako kvalita. Médiá čakajú na fotky tak ako na texty. Kolega z AP alebo Reuters stojí pri tebe a keď prvý pošle fotku do servisu , tak zverejnia jeho.
Čo robíš, aby si fotku dostal čo najskôr do redakcie?
Už pred akciou si napíšem aspoň základné popisky, a aspoň prvú fotku pošlem hneď ako sa dá.
V agentúrach sa stále častejšie posielajú fotky priamo z foťáku cez transmitter, ktoré potom upravuje v počítači editor v Berlíne, Paríži, kdekoľvek na svete.
Neviem si predstaviť nemať pod kontrolou výber a úpravu fotografií…
Výber pod kontrolou máš, pošleš len tie fotky, ktoré chceš. Ale pri úpravách a orezoch sa musíš spoľahnúť na editora. Je pravda, že fotografi sú niekedy nešťastní z práce editorov, ale to je daň za rýchly proces. Mne však nedávno editovali fotky z rakúskej Formuly 1 na desku v Berlíne a sám by som to lepšie neurobil.
Na veľkých športových podujatiach sa neposielajú fotky cez transmitter, ale každé sedadlo má prichystaný LAN kábel pre extra rýchle a stabilné pripojenie.
Cítiš pri práci pre agentúru dnešný trend fotografovania na mobilné telefóny? Že dokážu bežné veci nafotiť aj nefotografi?
Nemyslím si, že by kvôli tomu bolo menej práce. Samozrejme, sú udalosti, ako sú nehody, pri ktorých fotoreportér nemôže byť hneď a ľudia ich nafotia alebo natočia video. Tieto výstupy sa v médiách použijú. Ale agentúry a noviny stále potrebujú fotografov, ktorí sú profesionáli.
Je pravda aj to, že za fotkami sa cestuje menej. Ale dôvod je iný. Pre médiá je jednoduchšie, lacnejšie a často bezpečnejšie nájsť si fotografa v domácej krajine, ako vysielať vlastného.
Napríklad AFP intenzívne pokrýva situáciu v Sýrii a to práve vďaka lokálnym ľuďom, ktorých dokázali nájsť. Mnohí predtým ani neboli žurnalisti, ale naučili sa fotiť a písať a spolupracujú s agentúrou. Prinášajú dôležité svedectvá z miest, kde by sa človek zo západu len veľmi ťažko dostal. Miestni ľudia majú výhodu, poznajú pomery v krajine, jazyk… Médiá v dnešnej dobe intenzívne využívajú takúto spoluprácu. V digitálnej dobe je to omnoho jednoduchšie ako doteraz.
Nehrozí potom ale subjektivizmus, keď je fotograf priamo involvovaný do problému, lebo sa týka jeho samého, jeho rodiny, krajiny. Nehrozí že by jeho pohľad bol skreslený, priveľmi osobný?
Samozrejme sa to môže stať. Je podľa mňa takmer nemožné zachovať si úplný odstup. Ale pri takých konfliktoch zvyknú mať agentúry ľudí na všetkých stranách.
Ja osobne však mám iba minimum skúseností s vojnovou žurnalistikou. Okrem konfliktu na východe Ukrajiny som nebol v žiadnej vojnovej zóne. No z toho čo čítam a počúvam od skúsenejších kolegov je zrejmé, že aj tu sa pomery menia.
Niekoľko rokov dozadu sa našli mnohí začínajúci fotografi „dobrodruhovia“, ktorí cestovali do vojnových zón. Fotovýbava a letenky boli odrazu dostupnejšie ako kedysi. Mnohí fotografi takto začali svoju kariéru. Nafotili silné fotky a potom ich predávali agentúram a médiám po svete. Dnes to už však nie je jednoduché, pretože sa často stávalo, že títo ľudia zahynuli…Média preto buď vysielajú svojich skúsených ľudí, ktorí majú za sebou kurzy pre pobyt v konfliktných zónach alebo spolupracujú s lokálnymi, s ktorými majú regulérne dlhodobé kontrakty,
Mávaš v niektorých krajinách miestneho sprievodcu?
Určite je to to najlepšie. Napríklad na Donbase sa do vojnových línií sám nedostaneš. Musíš nájsť niekoho z armády, kto je ochotný ťa vziať.
Je súčasťou tvojej práce nájsť takéto kontakty, alebo to robí redaktor, či agentúra?
Keď pracujem pre noviny a cestujem s redaktorom Mirkom Tódom, tak tieto praktické záležitosti vybavuje on. Má veľkú sieť známych novinárov a stále vie nájsť potrebné kontakty. Pri našich cestách na Ukrajinu vybavoval všetko on. A niekedy aj priamo na mieste stretneš človeka, ktorý ti otvorí nejaké dvere. Na Ukrajine bol pre nás takým fixerom gréckokatolícky kňaz, ktorý pracoval pre miestnu charitu a pomáhal aj nám.
Keď fotím pre agentúru na Slovensku, tak si hľadám kontakty sám. Nie je to vždy jednoduché.
Za 12 rokov, čo robím túto prácu, som pochopil, že fotenie je často to posledné. Zariadiť logistiku, technické veci, vedieť sa dohovoriť a dohodnúť, vybaviť veci… Fotíš až nakoniec a iba chvíľu. A často potom len pozeráš, ako málo si toho nafotil. Je to súčasť tejto práce, ktorú nikto za teba neurobí.
Takže asi preferuješ, keď ideš aj s redaktorom.
S Mirkom Tódom máme za sebou už viacero ciest, sme už zohratí. Ale nemám problém chodiť ani sám, má to svoje čaro. Občas aj stres. 😊 Keď ideš fotiť niečo nové, napríklad prvýkrát nejaký šport, a nevieš dopredu, ako to tam funguje…
Stalo sa ti, že si išiel pokryť veľké športové podujatie a nestihol si niečo práve preto, že si v orientácii a organizácii nebol ešte zbehlý?
Našťastie nie, snažím sa dávať si pozor, aby som prišiel včas. Sú situácie, kde naozaj musíš byť na mieste aj niekoľko hodín pred začiatkom, aby si mal dobré miesto…
Voľakedy sa hovorilo o širokých lakťoch fotografov. Ak si nevydobyješ dobré miesto, neurobíš dobrú fotku. Je to stále tak?
Samozrejme, občas je tlačenica, ale u nás na Slovensku sa to nedá porovnať ani len s Českom, Poľskom či Viedňou, kde je oveľa viac fotografov. U nás sme stále tak malá komunita, že sa vieme vždy dohodnúť a nedochádza k nejakým strkancom. Ale zažil som, keď tu bol Putin, že ruský fotograf a kameraman sa počas príhovoru pobili pre záber a museli ich obidvoch vyviesť. 😊
Zažil si osobne podobný incident?
Ani nie, ale spomínam si na jednu príhodu, keď som ešte pracoval pre SME. Fotil som na Hviezdoslavovom námestí rozbité dlaždice a náhodou išiel okolo známy slovenský podnikateľ. Začal vykrikovať, aby som ho nefotil. V takej situácii je ťažké vysvetľovať, že fotím iba dlaždice. 🙂
Takže jednoznačne môžeme povedať, že krajinkám neholduješ. 😊
Niežeby som nechcel. Poznáš to, často ideš autom po peknej krajine a je dobré svetlo. Vtedy si pomyslím, že by bolo dobré zastať a vyfotiť to. Lenže väčšinou sa niekam ponáhľam a na zastavenie nemám čas.
Zaujíma ma tvoj názor na fotografické press súťaže. Ty sa ich nezúčastňuješ.
Nie, na druhej strane v zásade nemám nič proti nim. Len podľa môjho názoru sú najsilnejšie fotky fotky ľudí a veľmi často sú to ľudia, ktorí mali v tom momente menej šťastia ako my. Je dôležité tam byť a informovať o tom, povedať svetu čo sa deje. Ale neviem si seba predstaviť na pódiu za takú fotku. Príde mi to podobné akoby lekári posielali svoje „úspechy“, do súťaže v ktorej môžu získať ceny. Ale na druhej strane, ceny prinesú aj veľa pozitívneho, zviditeľňujú tieto témy na verejnosti.
V určitom zmysle dôležitá téma môže nanovo ožiť, aj tá zabudnutá.
Áno, len by bolo smutné, keby to skĺzlo k tomu, že fotografi fotia kvôli cenám, fotia programovo veci, ktoré majú šancu uspieť.
Čo hovoríš na to, že spravodajstvo sa venuje z veľkej časti negatívnym témam, ľudskému nešťastiu. Nechýba ti viac optimizmu v tvojej práci?
Myslím, že v serióznych médiách vychádza veľa pozitívnych príbehov. Problémom sme skôr my , čitatelia, konzumenti, a to, čo nás zaujíma. Najčítanejšími článkami na weboch bývajú práve tragické správy a k tým pozitívnym sa často ani nepreklikáš. Ľudia nemajú čas a tak skonzumujú prvé, čo príde. Často akoby nás cudzie utrpenie zaujímalo preto, aby sme sa ubezpečili, že sa nemáme až tak zle… Kolegovia píšu aj kvalitné články o kultúre, robia rozhovory, ale tie nikdy nedosiahnu takú čítanosť. Publikum určuje, čo médiá ponúkajú.
Aký máš pocit, keď sa tvoja fotka ocitne vo svetoznámom médiu? Pamätám si fotografiu z akcie Biela v noc v Bratislave, s ktorou sa ti podarilo uspieť.
Bola uverejnená v The Guardian vo výbere fotiek. Určite to poteší každého fotografa, keď jeho fotku použije také médium nielen v článku, ale vo výbere fotiek dňa alebo týždňa. Duplom preto, že to bola fotka z akcie na Slovensku.
Stáva sa to často, alebo je to skôr výnimka?
Stáva sa to a teším sa z toho. 🙂
Si čerstvo ostrihaný… Keď si dokumentoval utečencov, spoznal si sa so svojim „osobným holičom“. Pre mňa je to veľmi pekný príbeh, keď fotograf sám prispeje k lepšiemu človeku, ktorý potrebuje pomoc. 🙂
S Hasanom sme sa stretli vďaka mojej práci, je to sýrsky Kurd, ktorý žil v utečeneckom tábore v Rakúsku. Stále som mal v Bratislave problém s tým, že do Barber shopu sa musíš objednať dva týždne dopredu. Odkedy sme sa spoznali, strihá ma on a nielen mňa, aj niekoľko mojich kamarátov. Je to už vyše roka. Ja neviem nemecky, on nevie anglicky, takže si veľmi nepokecáme, ale sme radi, že sme jedni z tých, ktorí mu dali príležitosť. 🙂 Medzičasom si už našiel iné bývanie, otvoril si barber shop vo Viedni a prišla za ním aj žena s dvomi deťmi…
Spomínaš si aj na iné pozitívne príbehy?
Určite boli aj veselé či pozitívne príbehy, ale skôr si pamätám tie smutné. Počas utečeneckej krízy boli situácie, kedy sa mi chcelo plakať. Keď sa ako otec pozeráš na malé deti, ktoré museli odísť z domu, sú uprostred ničoho a popravde ani netušia kde sú. Predstavíš si seba so ženou a dieťaťom, že si na ich mieste…
Alebo keď som bol na Ukrajine na Donbase. Moja manželka nemohla ísť pre dcéru do školy. Mala už deväť rokov, tak že pôjde sama. A ja som tam na Ukrajine rozmýšľal, ako pôjde domov asi 10 minút sama cez centrum Bratislavy. A potom som tam, v mestečku (Avdjivka), za šera videl ísť dievčatko samé zo školy za hluku neďalekého bombardovania a ostreľovania… Máme šťastie, že žijeme, kde žijeme.
Nie si ešte voči tomu imúnny?
Nie, hlavne pokiaľ ide o deti. Nie, ak si rodič.
Ďakujem ti za rozhovor a prajem ti a nám všetkým čo najmenej smutných fotografií a správ a čo najviac pozitívnych príbehov.
Aj ja ďakujem za možnosť a pozdravujem všetkých čitateľov nikonblogu.
Vladimíra Šimíčka môžete sledovať na jeho profile na sociálnej sieti Facebook.
Galéria fotografií:
Jeden komentár
Ďakujem za pútavo vedený rozhovor s autorom fotografií a možnosť pozrieť si výber z nich. Držím palce Vladimírovi Šimíčkovi, nech mu to fotí tak dobre aj naďalej.