Tomáš Hulík

Nikon ambassador na Slovensku

Fotograf, kameraman, režisér.

Jeho fotografické zábery sa objavujú v magazínoch ako National Geographic, Geographic Traveller, GEO, Universum, Wildlife, či v The Times alebo Daily Mirror. Filmy sú uvádzané aj v zahraničných televíziách ako ARTE, NDR, WDR, ORF, Discovery Channel, ale aj Al Jazeera…

Snímky: Hulík a jeho bobry, Vysoké Tatry Divočina zamrznutá v čase, Návrat rysov, Cesty Slovenskom, Kráľ nebies Orol skalný, Divoké Slovensko, Expedition ins Schilf – Nationalpark Neusiedlersee.

Interview

Tomáš, dnes si na Slovensku známy nielen ako profesionálny fotograf, ale aj úspešný režisér a kameraman prírodopisných a dokumentárnych filmov. Každý úspech a každá kariéra ale nejako začína. Aké boli tie tvoje začiatky?

Môj otec je významný výtvarník. Dnes nielen tvorí, ale aj spravuje galériu v centre Bratislavy. Preto som bol od malička zahrnutý silnými a neustálymi výtvarnými impulzmi a to tak výtvarnými ako fotografickými. Keď som sa akosi prirodzene otca opýtal na fotoaparát, vytiahol Praktiku so slovami: „Tu je palička a tu krúžok. Keď bude palička v krúžku, niečo na tom filme bude. Ostatné je na tebe…“ Takými jednoduchými slovami mi vysvetlil expozimeter a ja som teda behal po prírode a snažil sa, aby bola palička v krúžku. (smiech)

Mal si počas svojho fotografovania aj inú tému ako prírodu? Ktoré sú tvoje srdcové žánre?

Stále to bola príroda. Sem tam ľudia. Nejako sa to tak vyvinulo aj vzhľadom na moju oficiálnu špecializáciu zameranú na prírodné vedy. Príroda a cestovanie a z toho vyplývajúce zameranie na wildlife fotografiu a dokument či cestovateľskú fotku.

Si vyštudovaný biológ a environmentalista a viem o tebe, že si sa zúčastnil aj vedeckých výprav na Ussuri a na ostrov Sachalin v Rusku, na Borneu v Malajzii. Dokonca sa vám na niektorých podarilo zaznamenať aj nové druhy… Kde to bolo? Bol už vtedy fotoaparát neoddeliteľnou súčasťou Tvojich ciest?

Už na Ussuri na Ďalekom východe Ruska sme objavili veľmi veľa zaujímavých druhov a potom to pokračovalo na Sabahu na ostrove Borneo, kde sme boli síce ako súkromná ale vedecká výprava… A tu sme teda objavili množstvo nového hmyzu, s ktorým mali potom entomológovia celkom slušnú prácu. Áno samozrejme nechýbal ani tu fotoaparát… Aj keď som si minule pozeral fotky, prial by som tam byť s takými foto znalosťami a skúsenosťami ako mám teraz… Asi by tie neuveriteľné množstvá diapozitívov, čo sme tam vyfotili vyzerali lepšie… Viete si predstaviť, že ako 18-ročný študák som si kúpil 40 filmov Kodakov Ektachromov a tie mi mali vystačiť na 4 mesiace expedície v Rusku? Vystačili…

Tvoje cesty v posledných rokoch smerujú pravidelne do Afriky a Mongolska. Prečo práve tieto dve lokácie?

Afrike som sa vždy bránil ako čert svätenej vody. Je natoľko sprofanizovaná a vidieť odtiaľ toľko fotografií, až som nadobudol dojem, že ma tam nič nemôže prekvapiť a zaujať. Hneď prvý večer v rezervácii Samburu som búchal hlavu o strom, že som nedal šancu Afrike už oveľa skôr. To, čo sa dá zažiť v Afrike je naozaj silné a hlboko sa vryje pod kožu. Máte pocit, že ste priamo súčasťou obrovskej energie prírody. Zdá sa vám, že ste sami uprostred nádherného prírodopisného filmu. Teda, ešte stále je to tak v určitých chránených oblastiach a parkoch. Napriek tomu, že je Afrika veľmi poznačená turistami a „safarimániou“, stále je to krajina, kde za krátky čas môžete vidieť neuveriteľné množstvo zvierat v neuveriteľných situáciách.

Mongolsko je špeciálna krajina. Svojou rozlohou, spomaleným plynutím času, skromnosťou a neuveriteľne veľkou prírodou. Tá je tak veľkolepá, že sa to nedá zachytiť fotoaparátom. Všetko je tu rozsiahle a pomocou fotografie sa to akosi nedá ukázať. Mongolsko treba vidieť, zažiť. Práve teraz v júni sa chystáme na zaujímavú expedíciu ku kmeňu Tsaatanov, ktorí žijú pôvodným spôsobom nie v jurtách, ale v príbytkoch podobných stanom Indiánov. Žijú v úzkom spojení so sobmi, na ktorých jazdia, starajú sa o ne a prejavujú im úctu ako rodinným členom. Zo sobieho mlieka vyrábajú jogurt, syr a mliečny čaj. Málokedy zabijú soba, lovia zver z prírody. Tak na túto výpravu k ľuďom úzko spätým s prírodou sa veľmi teším.

Na týchto cestách zatiaľ výlučne fotografuješ. Nechcel by si tie krajiny natočiť?

Natočiť film je omnoho zložitejšie a časovo i finančne náročnejšie. Nevylučujem to, ale zatiaľ som v štádiu spoznávania tohto prostredia a na to sú práve fotovýpravy ideálne. Snažím sa, aby som každý rok navštívil tieto dve krajiny.

Ako sme spomínali pred chvíľkou, ľudia ťa poznajú hlavne ako režiséra a kameramana dokumentárnych a prírodopisných filmov. Ty ale absolvuješ mnoho ciest iba s fotoaparátom. Necítiš sa niekedy rozpoltene? Nestáva sa ti, že pri nejakej unikátnej situácii ľutuješ a pomyslíš si, že toto by bolo lepšie na kameru alebo opačne, na fotoaparát? Čo je Tvoja preferencia?

Skôr keď už dofotím alebo dotočím sériu vzácnych záberov na jeden spôsob, pomyslím si, že bolo by dobre mať to aj druhým. A niekedy to tak urobím. Dnešné digitálne zrkadlovky majú výborné video a často ho do filmu použijem. Na svojej D4­ke veľmi oceňujem výrez s crop faktorom x2,7. To znamená, že pri svojom 600mm objektíve snímam uhlom záberu 1620mm objektívu stále vo Full HD rozlíšení. Na ďaleké scény je to super! A čo sa týka preferencií, nemám ich. Keď už dlho točím, potom sa veľmi teším na fotenie a keď už dlho v jednom kole fotografujem, teším sa na filmovanie.

Teda netočíš svoje filmy vyslovene zrkadlovkami?

Zrkadlovky používam hlavne na fotografie a moje obľúbené časozbery, keď ma situácia prekvapí, použijem aj video. Filmy však principiálne natáčam na špeciálnu profesionálnu Sony kameru s extrémne rýchlym sériovým snímaním až 180 obr./s. Je to kľúčové pre spomalené zábery, ktoré sa vyžadujú do každého dokumentárneho a prírodopisného filmu. Na túto špeciálnu kameru však nasadzujem všetky svoje objektívy Nikon. 🙂

Ako vnímaš súčasné trendy, keď sa funkcia natáčania videa stále viac a viac prepája s výbavou fotoaparátu? Prichádza Nikon D5 so 4K videom, čo znamená 30obr./s v 8Mpx rozlíšení. A to nie je určite koniec, 8K je na ceste… Nie je to ohrozenie práve wildlife fotografie, ktorá využíva kontinuálne snímanie, aby sa následne vybrala tá najlepšia fotografia? Nebude sa wildlife už iba točiť a z vysokokvalitného záznamu sa budú extrahovať najzaujímavejšie momenty?

Zatiaľ pri súčasných technológiách to nie je praktické. Pre čo najlepšiu plynulosť videa sa štandardne točí s časom závierky okolo 1/50s. Vtedy video vnímame ako plynulé a príjemné na pozeranie, hlavne ak ide o videosnímku pohybu. Ak by sme točili na 1/2000s, video by sme pri súčasných technológiách vnímali ako trhané. No a kedže si fotograf, vieš ako dopadnú fotografie pohybu vo wildlife alebo športe, keď sú fotené na 1/50s. 🙂

Jasné, ďakujem za malé filmárske okienko. 🙂 Často spolupracuješ so zahraničnými televíziami, ale v poslednom čase si mal niekoľko projektov aj so slovenskou televíziou. Ako by si porovnal spoluprácu? Predsa len nemecká televízia má iný rozpočet ako slovenská.

Presne ako si povedal. Zahraničné televízie majú svoj redakčný plán aj na natáčanie prírodopisných filmov a majú na to nepomerne väčší budget ako naša televízia. Žiaľ, treba povedať, že výsledok je väčšinou závislý od tohto rozpočtu. Vo filmárskom priemysle je to takmer priama úmera. Súvisí to s technickou a časovou náročnosťou tvorby v prírode. Zvieratká nemožno objednať ako komparz a za jeden deň natočiť veľa scén do filmu. Často sa čaká na dobrý záber aj niekoľko týždňov, čo zvyšuje náklady na film. Na druhej strane musím pochváliť slovenskú televíziu, že ich podpora sa výrazne vylepšila oproti minulosti a výborný je aj ich prístup ku koprodukcii a spolufinancovaniu so zahraničnými televíziami. To nám pomáha aj pri komunikácii s nimi a zháňaní prostriedkov. Sú ochotnejší investovať a spolupracovať, keď vidia, že aj domáca televízia má snahu a podporuje domácu produkciu.

Chystáš so slovenskou televíziou aj dva nové projekty. Na čo sa môžeme tešiť? 

Áno, práve sme sa dohodli na spolupráci na projekte, ktorý v podstate už dlhšie realizujem od filmu Cesty Slovenskom. Je to „Dark side of Slovakia“. Ide o dokument o odvrátenej strane Slovenska, o tom, čo negatívne sa za posledných 20 rokov udialo v našej krásnej krajine. Ako si pod sebou pílime konár ničením prírody, kultúrnych pamiatok, ale aj ako sa k sebe správame. Nerobím to preto, aby som hanil Slovensko, ale preto, že ma to mrzí. Bolí ma, keď vidím zdevastované krásne kúty Slovenska, vzácne stavby a pamiatky. Druhý film bude pozitívnejší, bude o krásach a pozitívach, ktoré u nás možno nájsť. Niečo ako „Bright side of Slovakia“, ale presný názov ešte nemám, je to len také pracovné pomenovanie.

Na aký svoj projekt najradšej spomínaš, z čoho máš najväčšiu radosť?

Na to neviem odpovedať. Vzhľadom na to, že sa snažím stále zlepšovať a pomáha nám aj stále dokonalejšia technika, je to väčšinou posledný dokončený a zverejnený projekt. No vďačne si spomínam aj na úplné začiatky, keď sme točili film Hulík a jeho bobry a fotili dokument o bobroch Život bobra. Možno aj preto, že z toho vzišiel aj môj prvý článok pre National Geographic.

Áno, spomínam si, že o tebe kolovali vtipy a historky, že spávaš s bobrami. 🙂 Bolo to naozaj tak? Vymenil si pohodlnú posteľ za mokraď v lužných lesoch?

Bolo to tak. Smejem sa teraz na tom, že som tam strávil tisíc a jednu noc. Len nie so Šehrezádou, ale s bobricou Ráchel, ako sme ju nazvali. (smiech)

S vtedajšími technickými prostriedkami to muselo byť náročné.

Často myslím na to, ako úžasne by sa to dalo urobiť s dnešnou technikou. Na D4 v pohode fotografujem a točím na ISO6400. Šum je pri tejto citlivosti menej rušivý ako zrno u filmu s citlivosťou ISO200. My sme používali filmy s citlivosťou ISO400 a keďže bobry sú nočné zvieratká, museli sme si svietiť alebo blýskať bleskami. Raz sme točili väčšiu nočnú scénu a priniesli sme so sebou svetlá s výkonom 16000W. Kamarát zo susednej dediny mi volal, či staviame pristávaciu dráhu pre ufá.

Neplašili ste tým bobry?

Bolo prekvapujúce, že ani nie. Prvý krát, keď sme na bobricu zasvietili baterkou, tak sa vyľakala, ale pomaly si na nás aj na naše svetlá zvykla tak, že sa zdalo, že jej vyhovujú. Niekedy čakala a vybrala sa obhrýzať halúzky až vtedy, keď sme prišli a rozsvietili svetlá. Pravdepodobne pri svetle lepšie videla a vyberala najchutnejšie halúzky. 🙂 Vadili jej potom skôr cudzí ľudia. My sme si s ňou mohli robiť, čo chceme, čo je pri natáčaní úžasné, akonáhle sa však objavil prišelec, bol z toho problém.

Na Tvojich fotografiách je charakteristické, že zobrazujú nielen samotné zviera, ale zachytávajú aj okolie, často v niekoľkých plánoch. Možno v nich nájsť vzťahy, analógie a cítiť z nich realitu. Nie sú to tzv. portrétovky zvierat, ako je dnes populárne fotografovať.

Pritrafia sa aj tie, ale je to skôr z núdze, keď mám na fotoaparáte pevné ohnisko a neviem ustúpiť či už preto, že som v kryte, alebo na to nie je čas ani priestor. Vo všeobecnosti ale typické „kalendárovky“ alebo encyklopedické fotografie nemám ambíciu fotografovať. Ako si povedal, je to dnes veľmi populárne a pre mňa je to aj nudné. Všetky portréty vyzerajú rovnako. Ak sa však podarí zachytiť zvieratko v jeho charakteristickom či netradičnom prostredí alebo situácii so všetkými vzťahmi k okoliu, to má pre mňa skutočne výpovednú hodnotu. Nepotrebujem počítať „žilky v oku“, potrebujem ale objavovať vzťahy, skutočné alebo pomyselné. Páčia sa mi plány, vrstvy, štruktúry a zákony prírody, ktoré viac ukazuje fotka celku, polocelku so zvieratami, ako len portrét zvieraťa. Nevyčítam to nikomu, kto to robí a určite majú uplatnenie aj takéto fotografie. Mojou prioritou sú ale tie druhé.

Videl som od Teba aj fotografie prírody a živočíchov, ktoré možno nazvať náladové až umelecké. Pamätám si zvlášť fotografie žeriavov na jazere s dlhými časmi alebo tance vtákov. Tieto fotografie ale veľmi nezverejňuješ.

Keď už mám nafotené či natočené to, čo potrebujem, často sa snažím zo situácie dostať ešte niečo iné, ako je čas. Ponúkajú sa tu samozrejme rôzne techniky od fotenia v protisvetle, cez prekážky alebo dlhými časmi… Vzniklo tak pár fotografií, ktoré majú v sebe niečo iné. Nie sú už tak dobré ako prírodopisné fotografie, ale majú náladu a energiu. Možno ich ukážem na svojej výstave k mojej 40­ke tento rok. Tým, že to bude u otca v galérii, budem asi nútený (smiech) vybrať práve takto „šmrcnuté“ fotky.

Máš nejakú zaujímavú historku z fotenia divej prírody?

Tých je veľa, jedna z najnovších je veselá aj smutná zároveň. Sedeli sme v kryte a čakali na medveďov. Prišli až neskoro za súmraku, lozili okolo krytu, šplhali na stromy okolo, ale už sa nič nedalo vyfotiť, bola jednoducho tma. Potom to stíchlo a my sme sa uložili spať. Snívalo sa mi, že som v lese, v ktorom zavýjajú vlci. Hlasnejšie a hlasnejšie. Potom som sa horko-­ťažko zobudil a zistil, že to nebol sen. Vlci naozaj krásne zavýjali blízko nás. Veľmi rád si aj nahrávam zvuky z prírody a tak som zapol mikrofón a stihol som ešte najkrajší záver ich ódy, keď do toho zrazu začne hučať lietadlo. Silnejšie a silnejšia až nakoniec utíchne, ale s ním aj zavýjanie vlkov. Potom som zistil, že prelet lietadla je v pozadí celej krátkej vzácnej nahrávky a úplne ju znehodnotil. 🙁 Inokedy sme šli dvoma autami za sebou, keď to prvé prudko brzdí. Cez cestu prebehlo malé vĺča, dokonca sa nechalo dvakrát vyfotografovať a zmizlo. Potom sme ho márne hľadli. Vlk je v našej krajine stále akési mystické zviera.

Čo je u nás najťažšie vyfotiť?

Nedá sa to tak povedať. Niektoré zvieratá možno zachytiť jednoduchšie, niektoré ťažšie. Niektoré vyžadujú niekoľko mesačnú prípravu, skúšanie, kým sa podarí aspoň nejaký záber. Rys je napríklad vzácny a opatrný tvor, podobne mačka divá, ale áno, aj vlk. Enormne vzácne veci sú ale aj napríklad zo sveta hmyzu, ktoré sa objavia výnimočne.

Čo je tvojim snom, fotografickým a cestovateľským?

Mojim snom je odfotiť si snežného leoparda, ale aj fotografovať horské gorily v Afrike či jaguára v južnej Amerike. Život je však krátky a niekedy sú prekážkou samozrejme aj obmedzené zdroje.

Môžeš povedať, že patríš k tým šťastlivcom, ktorí sa živia svojim koníčkom, zábavou? Alebo máš skôr pocit, ako mnohí iní, ktorí si začali zarábať svojim hobby, že odkedy záľuba začala byť prácou, stala sa mordou?

Aj to aj to. Určite som veľmi šťastný človek, ktorý sa živí svojou záľubou, jedine čo mi trochu prekáža je zháňanie prostriedkov na projekty, cesty a filmy, ale vnímam to ako nutné zlo. Samotná realizácia je potom pasia, aj keď často únavná. Našťastie dnes je to už lepšie, aj keď nechcem povedať, že práca chodí sama. Často si dokonca „môžeme“ aj vybrať.

Svoje skúsenosti odovzdávaš aj na kurzoch, fotovýpravách, na ktoré berieš aj začínajúcich fotografov. Nebojíš sa, že si vychováš konkurenciu?

Nie, nemám s tým problém. Stláčať spúšť vie každý a keď pochytia nejaké grify, ktoré im pomôžu, ja som len rád. Keď sa skvalitní konkurencia, musím sa zlepšiť aj ja, takže je to užitočné pre všetkých. 🙂

Ďakujem Ti za rozhovor a prajem Ti veľa zdaru a radosti v ďalšej práci a všetko najlepšie k blížiacim sa okrúhlinám. 🙂

Ďakujem a pozdravujem všetkých čitateľov Nikonblog.sk.

Afrika

Mongolsko

Európa