S Tomášom Hulíkom som sa stretol v Prírodovednom múzeu v Bratislave. Po niekoľkých dňoch práve vrcholila inštalácia a príprava výstavy. Po niekoľkých dňoch? No áno, keď vystavujete 230 (niektorých vyslovene) veľkoformátových fotografií, potrebujete partiu a pár dní na inštaláciu. 😊
Ako prvý vznikol projekt Cesty Slovenskom (po Tomášovom Bright side of Slovakia), ktorý je o tom peknom, z čoho sa môžeme tešiť a na čo byť hrdí v našej krajine. Popri ňom však súčasne a takmer nevyhnutne vznikal projekt Odvrátená strana Slovenska / Dark side of Slovakia. Výsledkom je aktuálna výstava: od 17. decembra 2020 do 23. mája 2021 ju môžete vidieť v Prírodovednom múzeu SNM. Je ukážkou arogantnosti a honby za peniazmi na úkor životného prostredia, kultúrnych pamiatok a nášho dedičstva.
Skôr ako vám ponúknem Tomášove odpovede na moje otázky, podelím sa s vami o svoje dojmy.
Táto dokumentárna výstava je na takom množstve snímok a prakticky z celého Slovenska, že nemôžete čakať každú fotku v ideálnom svetle, ako keď si ladíte 30 kusovú výstavu. O to ani v tomto projekte nešlo. Pozor, týmto netvrdím, že ide o fotograficky zlé či nezáživné fotografie, naopak. Fotky majú na citlivého človeka veľký impakt. Keď som prešiel štyri krídla Prírodovedného múzea, v ktorých je výstava nainštalovaná, bolo mi ťažko. Bol som aj nerád, že som výstavu videl, aj rád, že som ju videl. Nerád preto, že sa také veci u nás dejú; rád preto, že sa Tomáš do toho pustil a ukazuje ich verejnosti. Aj keď sa snažím doma viesť život, ktorý zbytočne nezaťažuje prírodu, triedim odpad, kupujem čo sa dá bezobalovo, či s vratným obalom, napriek tomu som odchádzal s presvedčením, že chcem ešte viac. Chcem eliminovať nákupy zbytočností, chcem sa správať ešte zodpovednejšie, chcem o tom viac hovoriť s deťmi. A chcem ich zobrať na túto výstavu. Malo by ju vidieť čo najviac ľudí a mala by sa dostať so správnym výkladom aj do škôl. Na svojich deťoch vidím, že ony vedia byť na tieto témy citlivé a vedia si vziať z takýchto zážitkov aj poučenie a zvyky do svojho správania. S našou pomocou a neustálou komunikáciou, či pripomínaním. Ak môžete, choďte sa na výstavu pozrieť. Samozrejme, so všetkou opatrnosťou a rešpektovaním aktuálnych epidemiologických opatrení. Dúfam, že dostatočne dlhý termín výstavy umožní čo najviac ľuďom návštevu. Dúfam, že na jar sa už budeme môcť voľnejšie hýbať a dúfam, že nám aj táto pandémia pripomenie, že nie je všetko iba o biznise. Že našu krajinu chceme zanechať deťom v peknom stave. Korona kríza nás prudko zasiahla, no hrozí tu oveľa väčší zásah, na ktorý, ako vraví Tomáš, sa vakcína nedá vyvinúť…
Tomáš, ako vznikla myšlienka Dark side of Slovakia?
Išlo to ruka v ruke. Keď som v 2010 začal nakrúcať film Cesty Slovenskom, myslel som si, že Slovensko je iba pekné. Keď sa s fotoaparátom alebo kamerou zameriaš na konkrétne pamiatky, zistíš, že nie je všetko iba ružové. V rámci cestovania vznikol paralelne projekt Dark side of Slovakia, teda Odvrátená strana Slovenska. Po 10. rokoch projekt vrcholí výstavou v Slovenskom národnom múzeu.
Nie sú tu samozrejme prezentované úplne všetky fotografie, ktoré si za 10 rokov nafotil. Koľko fotografií je vystavených?
Podarilo sa vystaviť 230 fotografií, je to najväčšia výstava, akú som robil. A 7 obrovských ortofotomáp, ktoré prezentujú stav Slovenska. Od roku 2002 až do posledných rokov, keď bolo Slovensko komplexne snímkované. Až na úroveň stromov vieme rozlíšiť, kde je úbytok lesa, pamiatok, alebo pribúdanie pôdy s monokultúrnym pestovaním. Za poskytnutie týchto máp ďakujem spoločnosti Eurosense.
Načrtol si, že mapuješ úbytok lesných porastov na úkor monokultúrnych polí alebo rozsiahlej výstavby, mapuješ marginalizovanú rómsku menšinu, skládky, chátrajúce pamiatky, nezmyselné alebo až absurdné stavby, či gýčovité výzdoby našich miest a dedín. Ktoré z týchto problémov ťa najviac zasiahli? V čom vidíš najväčší problém a čo ťa najviac bolí?
Veľa fotografií vzniklo popri nakrúcaní dvoch filmov Slovensko – prítomná minulosť, ktorý je o pekných historických témach na Slovensku a Odvrátená strana Slovenska, čo bol 52-minútový dokument, pre ktorý sme tieto miesta a problémy dôsledne vyhľadávali.
Najviac ma šokuje ľudská hlúposť, nenažranosť, to blikanie dolárov v očiach. Vidno to v Tatrách. Niekto ide postaviť vyhliadku v korunách stromov, ale na to, aby ju mohol postaviť, musí časť stromov vyrúbať. No a postaví ju na okraji rúbaniska. Takže ľudia, ktorí prídu na vyhliadku v korunách stromov vidia rúbanisko. Mne to príde absurdné, takého miesta vznikajú iba preto, aby na nich niekto zarábal. Sme hlúpi, že niečo takéto dovolíme. Dovolíme, aby sme stratili kultúrne dedičstvo. Nepoznáme našu kultúru, vzdelanie zaostáva.
Je zarážajúce koľko odpadu, ktorý sa dá recyklovať, vyvážame na skládky odpadu. Je toho veľmi veľa, čo vyplynulo počas nakrúcania. Čím hlbšie sme pri nakrúcaní filmu išli, tým viac sme nevychádzali z údivu, ako hlboko sme ako spoločnosť klesli.
Myslíš, že je to problém iba Slovenska, alebo sa s takými problémami boria aj v iných krajinách? Alebo je to problém postkomunistických krajín? Sú tu vystavené spomínané ortofotomapy, na ktorých vidno aj územie Rakúska pri spoločnej hranici. A vidno veľký rozdiel v obhospodarovaní krajiny a v úhľadnosti krajiny.
Myslím si, že takéto problémy sú všade. Ale viac sa budú týkať postkomunistických krajín, kde vzdelanie, kultúra, úcta k histórii boli poddimenzované. Počas cestovania Slovenskom sa nám ale javí, že jednou z hlavných príčin tohto stavuje je komunizmus, ktorý fungoval ako vymývanie mozgov. Akosi všetko bolo všetkých, ale zároveň nikoho. Ľudia neboli naučení osobnej zodpovednosti, pretože všetko za nich riadil a rozhodoval štát. Zrazu mohli podnikať (aj keď je otázne, kto…) a zarábať. Akási nepochopiteľná ľahostajnosť či neznalosť k spoločnému a hľadanie iba vlastného prospechu. A bohužiaľ to v ľuďoch zostalo.
V súčasnosti sa to prehlbuje nedobrým vzdelávacím systémom. Ľudia prestávajú mať základný rozhľad. Málokto vie, kto bol Beethoven, skôr si meno stotožnia so psom z hollywoodskej rozprávky, ako s hudobným skladateľom. Určite sú podobné problémy aj v iných krajinách. Ale Slovensko má niekoľko prvenstiev. Máme najväčšie výmery poľnohospodárskych (zväčša monokultúrnych) polí v Európe, sme európska skládková veľmoc, rúbeme 9 miliónov stromov ročne. Je to obrovské číslo a vidieť, ako sa nám plochy lesov pred očami zmenšujú.
Naše kultúrne dedičstvo sa nám rozpadá a je to preto, že ho nepoznáme a nevieme si ho vážiť.
To čo hovoríš, znie veľmi pesimisticky. Vidíš vôbec ešte nejakú nádej? Nádej možno v mladých ľuďoch, ktorí si uvedomia, že našu kultúru a prírodu treba chrániť.
Visí tu jedna fotografia Ľubovnianskeho hradu, ktorá bola zverejnená aj v Novom čase. Pani riaditeľka mi vyčítala, že odrádza návštevníkov. Ale skládku pred hradom videli všetci jeho návštevníci, ktorí na hrad išli. Dnes už to nie je realita, skládka je zasypaná.
Jedinou možnosťou je vzdelávanie a ukazovanie problémov. Zastaviť a pozatvárať všetkých, ktorí brutálnym spôsobom likvidujú túto spoločnosť a systém. Je to ako lavína, nabaľuje sa to. Keď prečiny nemajú následky, ďalší sa pridajú. Chýba nám etika, morálka a vzdelanie. Sú veci, ktoré sa pohli k lepšiemu, ale väčšina týchto fotografií bola vyfotená za posledné dva roky.
Vieš o tom, či sa o takýchto veciach hovorí napríklad na školách? Takýto projekt a rozsiahly obrazový materiál by sa mal dostať medzi deti, mladých ľudí do škôl, aby videli realitu, poznali súvislosti.
Určite áno, ale na to by bola potrebná spoločenská objednávka. A v tom je problém. Médiá vysielajú len to pekné, každý sa s tým chce stotožniť. A každý má svojich vlastných problémov dostatok. Hrôzu, ktorá je okolo nás, všetci vidíme, len si ju nechceme uvedomovať a nechceme prijať zodpovednosť za tento stav. Je otázne dokedy sa to takto dá.
Vidíme to aj teraz, čo dokáže neviditeľný vírus spraviť s ľudstvom. A keď budú dôsledky klimatickej krízy čoraz silnejšie, bude to oveľa horšie a na to vakcína neexistuje. Nebude to trvať rok, ako čakanie na vakcínu. Bude to trvať dovtedy, kým všetko to, čo sme pokazili, opäť napravíme a to budú desiatky, možno aj stovky rokov. Pre mnohých je to iba abstraktná vec, pre iných výmysel, chýba vzdelanie a kritické myslenie. Tí, ktorí sa pohybujú v prírode, vidia rozdiely oproti stavu pred 10 – 15 rokov. Tí nevšímaví hovoria, že nás strašia. Podobne, ako s koronou. Ale funguje to len dovtedy, kým to nezasiahne vás, alebo vašich blízkych. Dovtedy je pohoda. Tak isto je to aj s klimatickou krízou.
Povodne, ktoré sú stále častejšie, sú spôsobené odlesňovaním a búrlivejším počasím a teda sú tiež dôsledkom nášho správania.
Sme ako žaby, ktoré sa pomaličky zohrievajú vo vode v kotlíku, až kým sa neuvaria. Keby to prišlo naraz, ľudia by sa spamätali skôr. Zmeny nastupujú pomaličky a ľudia ich ignorujú.
Ide to pomaličky v našom ponímaní času, ale na čas zeme a prírody to rastie takmer exponenciálne. Je len otázkou času, keď príde niečo, čo už nebude tak ľahko znesiteľné. Keď sme boli deti, 30 °C už bola veľká horúčava, teraz býva aj 40 °C a to je veľký rozdiel. Niekedy bol bežne aj v Bratislave sneh, teraz ho tu už veľa nie je. Vždy tu nejaké výkyvy teplôt boli, ale teraz je o stupeň teplejšie ako pred rokom.
Je to spôsobené masívnou výstavbou, zalievaním krajiny betónom a asfaltom. Za posledných niekoľko rokov až 1/50 Slovenska, to je obrovské územie. Teplotný rozdiel medzi zastavaným územím a krajinou je aj 3 až 5 °C. Tak isto je to s potokmi, robíme opatrenia, ktoré odvodňujú krajinu. Nedá sa všetko rozobrať, ale všetko spolu súvisí.
Jeden pozitívny dôsledok už tvoj projekt má, skládku pri Ľubovnianskom hrade, ktorá už nešpatí turistom výhľad. Čo by si touto výstavou rád dosiahol?
Aj filmom aj výstavou chcem poukázať na problém a prebudiť ľudí, aby sa začali viac zaujímať o triedenie odpadu a pochopili, že je to nevyhnutné. Tak isto aj kupovanie kvalitných slovenských výrobkov, aj keď sú drahšie. Kvalitné výrobky a potraviny vyvážame a my konzumujeme a kupujeme lacné a dovezené. Je nereálne byť potravinovo sebestačný, ale treba podporovať domácu produkciu.
Teraz je zložité obdobie počas ktorého sa na výstavu asi nedostane veľa ľudí. Dokedy potrvá?
Do konca mája, možno začiatku júna.
Prajem si, aby ju videlo, čo najviac ľudí. Nech každý otvorí týmto problémom myseľ, nech to vidia deti a majú pri sebe dospelých, ktorí im dokážu veci vysvetliť. Nech sa veci menia zdola, pretože zhora je to, zdá sa, nemožné.
Zhora sa to momentálne nedá. Predtým boli pri moci tí, čo hľadali len vlastný prospech a terajší nevedia riešiť veci tak, aby mali efekt. Môžeme dúfať v nové generácie, že sa radikálne zlepší vzdelávanie.
Tomáš ďakujem ti za rozhovor a za túto výstavu, určite sa tu ešte aspoň raz zastavím.
Výstava Odvrátená strana Slovenska v Prírodovednom múzeu
Fotografie z projektu Odvrátená strana Slovenska
Jeden komentár
Neviem či sa na výstavu v takomto období dostanem. Mala by byť putovná a malo by ju navštíviť viac ľudí ako Matovičovo testovanie Určite sú tam zaujímavé fotky. Sám niektoré miesta na ukážkach spoznávam. Ako opustene sanatórium vo Zvolene. Takých opustených stavieb vo Zvolene v v kúpeľoch Sliač pribúda. Prebieha tu výstavba na ornej pôde a staré ostávajú chátrať asi pre fotografov. Keď chcem vidieť slnko musím z mesta preč .Zvolenská kotlina ostáva vďaka vodným tokom a odlesňovaniu po väčšinu roka v hmle. Začínam toto miesto nenávidieť. Takto sa mení cele Slovensko. Ale kam sa pohnem za prírodou,? Do Demäňovskej doliny? Výstavba ako aj u nás vo Zvolene.
Ďakujem za výstavu a prajem veľkú účasť a ďakujem za tento článok..