Rád sa stretávam s fotografmi a veľmi rád sa s nimi (teda vami:) rozprávam. Počúvam, ale aj diskutujem. Vymieňať si navzájom skúsenosti a byť otvorený aj pre úplne iný pohľad na svet je obohacujúci. Veď práve v tom je nakoniec náš svet krásny. V rozmanitosti. V tom ako pozeráme na svet, čo nás zaujíma, ako interpretujeme realitu, alebo si ju prispôsobujeme. Keby nás všetkých bavilo fotiť ten istý žáner tým istým spôsobom, bola by dosť veľká nuda.
Často sú to veľmi inšpiratívne rozhovory. Aj keď už nie som žiaden nováčik vo fotke, dozvedám sa stále niečo nové. A mimochodom rovnako rád sa do rozhovorov a fotografických skúseností aj začítam. Petr Lindner z českého Nikonblogu vie vybrať zaujímavých autorov a dáva im priestor odprezentovať svoj pohľad a prácu. V posledných mesiacoch som sa párkrát do jeho rozhovorov začítal. Rád vám dám na ne tipy.
Nový Zéland s Nikonom Z 50. Rozhovor so Sylviou a Matejom o cestovaní po svojich s fotoaparátom
Prvý tip je cestovateľský – o Sylvii a Matejovi, dvoch dobrodruhoch, ktorí najradšej chodia pešo a neodradí ich ani veľká diaľka. V decembri minulého roku sa vybrali na diaľkový trek zo severu na juh Nového Zélandu. Meria 3 000 km, celkové prevýšenie je približne 100 000 m a dá sa ho zdolať asi za 120 dní. Vo svojich nohách majú 2 400 km z tejto trasy naprieč Novým Zélandom. V štyroch pätinách plánovanej cesty, museli pre pandémiu koronavírusu nabrať smer späť domov. Napriek tomu stihli toho veľa vidieť, zažiť a na pamiatku pofotiť. Cestovali s praktickým Nikonom Z 50. Petrovi porozprávali o skúsenostiach s ňou a jej výhodách pri takýchto cestách. Viac sa dočítate tu.
„Nebyť toho, že išiel Anton Corbijn s fľaškami do triedeného odpadu, tak by som nikdy nezačala poriadne fotiť.“ Rozhovor s fotografkou Bárou Lockefeer
S Bárou Lockefeer sa Petr stretol v pražskej reštauráciou, aby sa porozprávali o fotení filmu, najmä toho aktuálneho Bourák od Ondřeja Trojana. No skôr ako sa k nemu vôbec dostali, porozprávala mu až neuveriteľný príbeh svojich fotografických začiatkov. O jej prvom stretnutí so slávnym fotografom Antonom Corbijnom, a o tom ako práve vďaka nemu a zhode náhod stretávala a fotila známych ľudí, ktorých ani sama nepoznala, pretože nemala doma televízor. Takto sa začala jej fotografická kariéra. Bolo to v čase, keď žila v Holandsku. Už niekoľko rokov je však naspäť v Česku a venuje sa fotografovaniu počas natáčania filmov, premiér, vernisáží. Viac v rozhovore s Bárou Lockefeer.
„Každá fotka je vlastne selfíčko.“ Rozhovor so svadobným fotografom Petrom Wagenknechtom
Zdá sa, že naozaj veľa fotografov vo svojich začiatkoch držalo v ruke štetec a po čase zistili, že fotka je rýchlejšia a dáva väčšiu slobodu. Tak to bolo s Bárou Lockefeer, ale aj ďalším fotografickým kolegom Petrom Wagenknechtom. Od farebných krajiniek sa časom posunul až k dokumentárnej svadobnej fotke. Dáva prednosť čiernobielej a vystačí s s dvomi pevnými sklami. So svadbami začal v skutočnosti „pre peniaze“, na novú techniku si bolo treba zarobiť. Dnes je jeho portfólio plné krásnych prirodzených svadobných momentiek, ktoré majú pri spomienkach oveľa väčšiu hodnotu ako strojené portréty a umelé nezmyselné pózy. Rozhovor s Petrom Wagenknechtom nájdete tu.
Ukrajinský urbex Petra Jana Juračku
No a na záver vám odporúčam Ukrajinský urbex Petra Jana Juračku. Myslím, že už Petr aj na našom blogu dostal dostatok priestoru na to, aby sme si o ňom vedeli spraviť obraz. Pre mňa je to jednoznačne invenčný chlapík s tak trochu hravou dušou chlapca. A myslím to samozrejme v tom najlepšom zmysle. Spôsob, akým sa dokáže zhostiť výziev a hravým spôsobom (aspoň tak to z jeho videí vyzerá) dospieť k výsledku je jedinečný. Nechal sa nahovoriť a pred časom vycestoval na Ukrajinu, priamo do Černobyľu, aby tu viedol workshop urbexovej fotografie. Kde inde by sa dali robiť autentickejšie fotografie opustených objektov miestami až ruín. V prvom príspevku nájdete odkaz na video a v druhom článok Nové hračky v Černobyľu, ktorý pre časopis FotoVideo Petr Jan napísal.
