Nie je spor o tom, že Stanislav Krupař je jedným z posledných Mohykánov špičkovej českej fotožurnalistiky. Nikdy sa nezmieril s upadajúcou úrovňou reportážnej fotografie v médiách, ani s rezignáciou vydavateľov na kvalitné fotografie. So svojim Nikonom vytrvalo zachytáva významné svetové i české udalosti a udržiava svoju fotografickú latku nastavenú stále veľmi vysoko.
Ako všetci profesionáli dlhé roky fotil so zrkadlovkami, ale aj jeho musel nutne zasiahnuť boom bezzrkadloviek. Na jeseň minulého roku po prvýkrát fotil svojich milovaných sibírskych šamanov Nikonom Z 7II, aby s týmto foťákom hneď koncom januára odišiel na Ukrajinu, kde až do začiatku apríla dokumentoval tunajší vojenský konflikt. Potom sa premiestnil do Afriky, aby tu fotil rozvojové projekty Charity České republiky v Zambii, a popri tom si len tak pre radosť vybehol so Zetkom zafotiť safari do susednej Botswany. Nie každý fotograf toho za pomerne krátku dobu toľko stihne, preto som Standu požiadal, či by čitateľom Nikonblogu nepovedal, ako prebiehala jeho „konverzia“ z digitálnej zrkadlovky na bezzrkadlovku.
Rozhovor so Stanislavom Krupařom o prechode z DSLR na Nikon Z 7II
Stando, ty so Zetkom nefotíš veľmi dlho – povedz nám prosím svoj „zetkový príbeh“
Vlastný Nikon Z 7II mám od polovice apríla, ale pracujem s ním už od minulého septembra. Pred tým som mal dlho Nikon D810, ktorý som mal veľmi rád. Prechod na Zetko som neustále odďaľoval – čo sa týka techniky, som veľmi konzervatívny, tak mám vo všetkom oneskorenie – aj mobil som mal možno ako posledný na svete. Žil som v tom, že zrkadlovkám sa nič nevyrovná a tú svoju ‚osemstodesiatku‘ som mal fakt veľmi rád. Lenže ona už má „nacvakaného“ možno aj pol milióna, takže som začal mať strach, aby sa niekedy niekde nerozsypala, pretože nemám druhý plnohodnotný foťák.
Pol milióna cyklov závierky? Bez servisu?
Takto pred rokom to bolo 350 tisíc, a pretože tento rok veľa fotím, myslím si, že k tomu pol miliónu to reálne bude. Závierka je pôvodná, v servise mi iba dvakrát opravovali vylomený bajonet, keď mi foťák spadol. Ale to bolo mojou vlastnou chybou.
To je skvelá vizitka pre Nikon D810! Ako to teda bolo ďalej s tvojim prechodom na bezzrkadlovku?
České zastúpenie Nikonu mi ponúklo na vyskúšanie Nikon Z 7II, aj keď som pôvodne chcel Nikon D850, čo sa však nestretlo s pochopením 🙂 Nejaký čas mi síce trvalo, kým som si na bezzrkadlovku zvykol, ale teraz už na ňu nedám dopustiť. Vďaka tomu, že som s ňou začal fotiť až nejaký ten rok po uvedení Nikonov Z, vedel som, na aké neduhy mám byť pripravený. Pre moju prácu je nepríjemná vyššia spotreba energie, ale zase v prípade Z 7II je dobré, že využíva rovnaké baterky ako D810, ktorých mám fúru. To je tiež dôvod, prečo som sa zatiaľ nepustil do Nikonu Z 9. Som rád, že môžem využívať komponenty zo starého systému. A celkom dobrá je tiež možnosť nabíjať baterku cez USB kábel, i keď je to popravde dosť pomalé. Nikon D810 si stále nechávam ako záložné telo. Fakt je, že som si na bezzrkadlovku, ktorá má mnoho výhod, rýchlo zvykol a D810 sa mi trochu odcudzila.
Čo si na bezzrkadlovke ceníš najviac?
Najväčšou výhodou je pre mňa elektronická závierka. Zo začiatku som si túto funkciu navolil na funkčné tlačidlo na objektíve NIKKOR Z 24–70 mm f/2,8 S, ktorý som si zaobstaral s Nikonom Z 7II. Najprv som si nebol istý, kedy foťák exponoval a kedy nie, pretože to bol naozaj veľký nezvyk. Ale to už je dávno preč. Možnosť fotiť nepozorovane robí všetky nevýhody bezzrkadloviek úplne zanedbateľnými. Tá tichosť fotenia je fantastická! Pre fotenie, ktoré robím – pre fotenie ľudí – je to pre mňa úplne prelomové, zmenilo mi to život. Cvakanie závierky a zrkadla jednak ľudí rušilo, a tiež priťahovalo pozornosť. Často a v mnohých situáciách som sa cítil trápne – pri šamanských obradoch, alebo teraz keď som fotil pohreby v ukrajinskom Ľvove. Vďaka elektronickej závierke som absolútne decentný a tichý. Nie žeby som bol nepozorovateľný, ale neruším ľudí – a to je skvelé.
Takže i keď máš v ruke, respektíve pri oku, relatívne veľký foťák, tak už len tým, že to nevydáva žiadny zvuk, si omnoho nenápadnejší?
Určite! V podobných vypätých situáciách sa ľudia príliš okolo seba nedívajú. Sú sústredení na to čo sa deje a nepozerajú okolo seba. Neviem nakoľko ten hluk, ktorý (a nedajbože keď tam bolo viac fotografov) zrkadlovky spôsobovali, rušil fotených ľudí, ale pre svoju vnútornú pohodu, a preto aby som sa za seba nemusel hanbiť, mi bezzrkadlovka ohromne pomáha.
Cítim, že tvoje zžívanie sa s Nikonom Z 7II bolo rýchle a bezproblémové. Možno dokonca i príjemné 🙂
Aj keď to bolo tak trochu nedobrovoľné, tak dnes som rád, že som neskončil u pôvodne zamýšľaného Nikonu D850. Jednak je jasné, že k zrkadlovkám sa svet už asi nevráti, takže ma to aspoň núti s niekam posúvať a niečo nové ovládať. So svojim Nikonom D810 som bol tak zžitý, že keby som sa prebudil o polnoci so zavretými očami, bol som schopný ho ovládať. Prekvapivo po pol roku som túto schopnosť stratil a zvykol som si na ‚Zet sedmičku‘.
Ten foťák je do mojich veľkých rúk trochu malý. Je to výhoda pre dievčatá, mne by nevadilo, keby bol trošku väčší. Ale tých 45 megapixelov so špičkovým objektívom oproti mojej starej ‚dvadsaťštyri sedemdesiatke‘ na D810 je to „nebe a dudy“!
Stando, ako si si zvykol na elektronický hľadáčik? Pýtam sa preto, že veľa fotografov je ochotných prisahať na optický hľadáčik DSLR a elektronický im pripadá tak nejak „nepatričný“.
Elektronický hľadáčik má svoje plusy a mínusy. Keď fotím nejaký pohyb vonku a je silné slnko, tým že nosím okuliare, do hľadáčiku mi svieti svetlo. Takže som si musel zvyknúť rukou ho odcloniť. Ale inak som si pri elektronickom hľadáčiku istý, že fotka bude ostrá, čo som si u zrkadlovky vždy stopercentne istý nebol. Pri kľudných scénach s nie veľmi kontrastným svetlom kľudne zapnem zaostrovanie na oči a viem, že fotka bude ostrá.
Eye focus teda používaš. To je tiež posun od DSLR.
Úprimne povedané, tých módov zaostrovania je tam pre mňa až príliš. Všeobecne je zaostrovanie so Zetkom zatiaľ moje slabé miesto, tam sa mám ešte čo učiť. Na zrkadlovke som, tak ako mnoho mojich kolegov, používal hlavne stredový bod so stlačením spúšte do police a prekomponovaním. U Nikonu Z 7II už využívam posúvanie ostriaceho bodu, ale občas sa i tak pristihnem, že ostrím stredom a prekomponovávam. Ostrenie na oči používam, keď mám viac času. Pre rýchle fotenie reportáže s tým ešte nie som zžitý. Keď je napríklad skupinka troch ľudí, tak ustrážiť ostriaci bod, ktorý skáče z jedného oka na druhé, je obtiažne. Ale v štúdiu je to výborné. A používal som ho tiež v Afrike, keď som na safari fotil zvieratá.
Využívaš možnosť zobraziť v hľadáčiku reálny histogram?
Áno, používam. Vôbec ma neruší. Je malý, ale dobre čitateľný. Ja som na histograme závislý – vďaka nemu si môžem kontrolovať prepaly, čo je kľúčové.
Poďme prosím k objektívom. Máš okrem tej „dvadsaťštyri sedemdesiatky“ ešte aj iný Zetkový objektív?
Zatiaľ mám iba ten NIKKOR Z 24–70 mm f/2,8 S. Keď potrebujem iné ohnisko, tak mám celú profesionálnu výbavu objektívov pre zrkadlovky, ktoré cez FTZ adaptér fungujú výborne. Ale po pravde, pre svoju prácu na 99,9 % využívam práve tú ‚dvadsaťštyri sedemdesiatku‘. Takže ma to nijak netlačí k nákupu nových objektívov.
Ale keď som bol fotiť v Zambii pre Charitu Česká republika, zostal som tam o štrnásť dní dlhšie a v susednej Botswane som fotil len tak pre seba divoké zvieratá na safari. Okrem iných objektívov totiž vlastním ‚dva osmičkovú štyristovku‘, ktorá mi doma ležala aj so snom fotiť divokú prírodu. Takže som ju rozbalil. Bál som sa, aby nebola pleseň na šošovkách. Nebola. Vzal som monopod a vyrazil na safari. Najprv som 400 mm objektív mal na D810, ale potom som ho cez FTZ adaptér nasadil na Nikon Z 7II. Fotky sú rezavo ostré, bezchybné. A zase: i tu bola výhoda, že je ten foťák tichý. Tak si hovorím, že by som sa fotografovaniu divokých zvierat mal venovať viac.
Stando, ďakujem, že si si pre Nikonblog urobil čas a ďakujem za pekné rozprávanie!
Fotografie Stanislava Krupaře
