Stačí mi proces, ale dobrý výsledok poteší. Tomáš Machara

S Tomášom Macharom som sa stretol už dávnejšie. Nevedel som, kto to je, ani ako fotografuje. Upútal moju pozornosť, keď vyhral jednu zo súťaží, v ktorej som bol porotcom. Som rád, že sa nechal nahovoriť na interview a aj vy, čitatelia Nikonblogu sa môžete inšpirovať jeho poctivými krajinárskymi zábermi.

Ako si sa dostal k fotografovaniu Tomáš?

Mám veľmi rád turistiku a milujem prírodu. Lákalo ma zachytiť momenty, ktoré tam zažívam a to nielen dokumentárnym spôsobom. Tak som si zarobil na prvý fotoaparát a začal s odhodlaním. Odhodlanie však rýchlo vychladlo, keďže spočiatku sa mi nedarilo zachytiť prírodu tak, ako som ju vnímal a už vôbec nie tak, ako som ju pociťoval. Bol som prototypom amatéra, ktorý si myslí, že si kúpi dobrý fotoaparát a polezú z neho automaticky dobré fotky. Samozrejme že som bol rýchlo znechutený a sklamaný. No potom som začal aktívne študovať na webe, zapájať sa do diskusií a online galérií. Na webe začali vychádzať aj tutoriály o tom, ako nafotiť určitý žáner a postupne sa moje fotky začali zlepšovať. Najväčšie vloženie sa do fotografie ale začalo, keď som si založil rodinu. Asi preto, že to bol pre mňa určitý spôsobo oddychu. Bolo to v roku 2010, keď som začal študovať aj zahraničných autorov a ich spôsob úpravy a previzualizácie krajiny, ktorý je ďaleko pred našim domácim.

Myslíš si, že slovenskí autori krajinári sú na nižšej úrovni, ako tí zahraniční?

Hovorím skôr o tej širokej amatérskej komunite, do ktorej patrím aj ja. Samozrejme máme aj my niekoľko špičkových krajinárskych fotografov. Ale keď sa človek pozrie na portály typu 500px či 1x.com, zbadá, že tie naše sú o úroveň nižšie.

Čomu to prikladáš?

Je to aj jazykovou bariérou, že ľudia už nečítajú zložitejšie postupy fotografovania či úpravy fotografií. Niekedy ani nie sú ochotní za ne zaplatiť. Tie lepšie sú totižto platené. Limitujú sa na to, čo je dostupné na našich portáloch, či už tutoriály alebo inšpirácia – fotografie ku ktorým prirovnávajú tie svoje. Tým rýchlejšie nadobúdajú pocit spokojnosti so svojim dielom. Ostanú pri fotografii tak, ako ju dostanú z Lightroomu a do komplexnejších úprav už veľmi nejdú.

A to je zlé?

No, vidím to jasne, keď je nejaká fotka dotiahnutá pedantne a keď je narýchlo vyexportovaná z Lightroomu. Lightroom sám je úžasný nástroj na katalogizáciu a konverziu z RAW formátu, základné úpravy vyváženia bielej, jasu, základné doostrenie a odšumenie, no má len veľmi slabé a nepresné selektívne úpravy, čo na fotografiách vidno. Poviem príklad. Lightroom používa prechodové filtre podobne, ako sa kedysi používali na film reálne štvorcové filtre. „Zatiahnutím“ filtra afektujem samozrejme aj vyčnievajúce kopce a potom tento filter musím nad týmito kopcami zrušiť. Lenže mám veľmi obmedzené možnosti výberu či lokálnych úprav, je skoro nemožné, aby úprava nebola na prvý pohľad rozpoznateľná. A trend je taký, že vo fotografiách krajiny nemá byť vidieť použitie filtrov cez nedostatky, ktoré po ich aplikácii zostanú v obraze. Preto je pre mňa Lightroom len dobrým východiskovým bodom.

A potom?

Prepojenie Adobe produktov je vynikajúce a z Lightroomu rovno natiahnem fotografiu do Photoshopu, kde ju pomocou omnoho presnejších a účinnejších nástrojov dotiahnem do konca. Po uložení mi automaticky v Lightroom katalógu vznikne nová verzia k pôvodnej fotografii. Je to veľmi rýchly a účinný systém. Nemusíme si nahovárať, aj keď kvalita dnešných senzorov a procesorov je na vynikajúcej úrovni a stále sa zlepšuje, v prírode dosiahne dynamický rozsah scény niekedy aj 30EV a to zatiaľ nezvládne žiaden bežne používaný senzor. Preto častokrát spájam expozície a prelínam ich špeciálnym spôsobom tak, aby to na fotke nebolo badať.

Takže do prírody chodíš stále so statívom?

Áno, keď idem fotiť, potom áno. Statív je pre krajinára, ktorý to myslí vážne, základnou, ak nie nevyhnutnou pomôckou. A dnes, keď fotíme na fotoaparáty s rozlíšením 36MP, 50MP a pomocou blendingu dosahujeme technicky dokonalú fotografiu, je to zvlášť dôležité. Keď si robím len nejaký dokument z krajiny, z vychádzok, statív nepotrebujem. Ak ale chcem vyťažiť maximum zo svojej zrkadlovky a objektívov, za ktoré som zaplatil X tisíc Eur, nebudem pre lenivosť degradovať výstup na 10MP. Je to tak, okrem pohodlného prekrývania viacerých expozícií má statív vplyv na zachovanie ostrosti na úrovni pixelov. Nebavíme sa tu ale o fotení a vešaní fotiek na internet, skôr o poctivej práci, ktorej výsledok môže visieť na stene. Na veľkej stene.

Doteraz sme sa bavili o postprocese, ktorý je dnes, keď má každý kvalitný digitál, nepochybne dôležitý a je spôsobom, ako sa odlíšiť od ostatných. Ako spracovať svoje fotografie si sa naučil od zahraničných autorov. Ty máš však veľmi zaujímavé kompozície, čiže aj prácu v teréne a samotné fotografovanie máš zvládnuté. Učil si sa od niekoho? Absolvoval si nejaké kurzy?

Nie, nikdy som takéto kurzy neabsolvoval a ďakujem za pochvalné slová. Ak sú moje kompozície dobré, je to asi vďaka tomu, že mám „napozeraných“ obrovské množstvo fotografií. Pri pozeraní majstrovských kúskov sa neponáhľam. Všímam si, čo ako urobili skúsení fotografi. Veľa z nich sa tým aj živí. V zahraničí sa to dá, u nás len výnimočne.

Áno, u nás poznám len jedného krajinárskeho fotografa, ktorý sa živí výlučne krajinárskou fotografiou. Filipa Kuliseva. 🙂

To áno, on má zvládnutú fotografiu technicky, kompozične a vie sa aj odprezentovať a predať. Uznávam ho a klobúk dole pred tým, čo už urobil. Verím tomu, že keby sa viacerí s takým odhodlaním vložili do veci, dokázali by mu urobiť konkurenciu. Vidím to vo svojom okolí. Poznám mladších nadšencov a fotografov, ktorí začali fotiť neskôr ako ja, a vidím, že majú veľký talent. Ale nevložia do fotky, do štúdia a do dotiahnutia výsledkov toľko energie. Ja si myslím, že nie som taký talent a keď mám pozerateľné fotky, je to vďaka drine a neustálej snahe sa zlepšovať.

Súhlasíš teda s tým, že väčšina ľudí sa vie naučiť fotiť na vysokej úrovni?

Áno, každý šikovný človek sa vie naučiť veľmi dobre fotiť. Ale až keď sa stretne talent s odhodlaním a vytrvalosťou, vzniknú svetoví fotografi. Myslím si, že ja medzi tých s vrodeným talentom nepatrím. Vážim si tvojich komplimentov, ale ja sa vo fotke posúvam takým učebným spôsobom.

Veľmi blízke sú mi tvoje fotografie zo Škótska. Pripomínajú mi dva roky vo Walese a návštevy Snowdonie, ktorá je charakterom podobná škótskej hornatej krajine. Čo tebe na nej učarovalo?

Tak samozrejme je to úžasná krajina, drsné kopce, búrlivé more. To mi imponuje. No a mal som veľmi pozitívne skúsenosti a zážitky s ľuďmi. Viem, že do Škótska sa ešte pár krát vrátim. Tam jednoducho akosi funguje moje vnímanie a videnie krajiny. Nie vždy je výsledok na mojich fotkách vernou kópiou skutočnosti. Postprocesom dostávam krajinu do podoby, ako si ju previzualizujem, ako ju precítim pri fotení. A práve v Škótsku sa mi to darí. Tak intenzívne, že si to pri spracovaní fotografií pamätám a znovu prežívam. A podľa toho pripravím fotku do výslednej podoby. Potom to osloví aj pozorovateľov.

Osloví, tvoja fotografia u nás na fotoportáli FOTOma vyhrala jednu zo súťaží.

Táto výhra ma veľmi potešila. A priznávam sa, že ma poteší ocenenie odborníkov, či je to už v súťaži alebo keď je moja fotografia vybratá ako fotografia dňa.

Mňa na tvojich fotografiách upútala akási ponurosť, ale aj divokosť a nespútaná energia prírody. Farby na tvojich fotografiách nie sú presaturované a celá nálada ma vťahuje do obrazu. Napriek tomu, že je z obrazu a situácie cítiť, že fotka nemohla byť nafotená na jeden krát, nemám z nej pocit, že je HDR. Temná voda v noci v mori je temná voda v noci.

HDR je urobené dobré vtedy, ak ho na fotkách nevidno. Ak už pri prvom pohľade na fotku niekto povie ááá, to je HDR, už je zle. 🙂 Dnes je možné pomocou techniky a postprocesu „urobiť z noci deň“. Je len otázne, keď to dokážeme, či je to aj dobré robiť. Keď sa nechám strhnúť množstvom detailov, ktoré sa dajú z nočného záberu vytiahnuť, neskončí to dobre. 🙂

HDR by malo len spojiť do jedného obrazu to, čo vidíme našim okom. To tiež v noci nevidí všetko. Neustále vytvára nové a nové expozície, ako neustále pracuje so zmenšovaním a zväčšovaním zrenice a mozog je zas procesor, ktorý to spája dokopy. 🙂 Máš teda svoje postupy a svoje programy na spájanie viacerých záberov…

Áno, niektoré tutoriály sa dajú nájsť online aj bezplatne, niektoré som si zakúpil. Ale viem, že boli hodné každý cent. Je to lepšia investícia, ako do novej techniky. Programy okrem Lightroom a Photoshop nepoužívam. Práve Photoshop mi umožňuje pracovať s maskami „luminocity“, ktoré sú geniálne presné a aplikujú sa na každý pixel osobitne podľa jeho svetlosti.

Ako si na tom so Slovenskom?

Mám veľmi rád naše Fatry. Je to asi moja najobľúbenejšia destinácia na fotenie na Slovensku.

Videl som posledné fotografie západu i východy slnka a všimol som si, že tam (a nielen tam) využívaš do kompozícií aj človeka. Máš nejakého fotoparťáka, s ktorým chodíš do prírody?

Áno, mám. Jednak je človeku veselšie a je to aj bezpečnejšie. Často prespávame vonku pod holým nebom, aby sme nafotili aj posledné aj prvé lúče slnka. Je to najlepšie využitie času. Neoplatí sa nám ísť dole a potom o pár hodín naspäť hore.

Keď si povedal, že je to bezpečnejšie, myslel si na divé zvieratá? Naše fatranské medvede?

Nie, nikdy so nemal nepríjemný zážitok so zvieratami. Medveďa som stretol len raz. Skôr by som sa obával ľudí. 🙂 Všeobecne vysoko v horách je lepšie, keď sú aspoň dvaja. Stať sa môže čokoľvek. Ale zatiaľ som nemal nepríjemné skúsenosti.

Čo plánuješ alebo po čom túžiš vo fotografii. Aký máš fotografický sen? Alebo si chceš fotografovať hlavne pre seba, pre radosť?

Nikdy som sa nad tým veľmi nezamýšľal. Fotografujem pre vlastné potešenie. Už tou samotnou cestou napĺňam svoj cieľ. Mám techniku, ktorú mi môžu závidieť neraz i profíci. Aj preto to vnímam ako zodpovednosť, aby som s ňou niečo hodnotné vytvoril. Ale popravde povedané, mne by stačil aj ten proces – vyjsť na kopce, prenocovať, zažiť tú atmosféru. Aj preto mi utkvelo v pamäti Škótsko. Šli sme so stanmi a spacákmi bez detailného plánu. V civilizácii sme spali len vtedy, keď sme zistili, že už by sa nám hodila aj sprcha po niekoľkých dňoch… 🙂 Celý výlet bol jedno veľké dobrodružstvo, ktoré nás obohatilo aj na tele aj na duchu. Teraz, keď máme prácu na plný úväzok, rodinu, ktorú nijako nechcem zanedbať, je takých výletov menej. O to sú vzácnejšie. Fotka je čerešňou na torte. Ale keď ju už robím, snažím sa ju robiť najlepšie ako viem. Preto ma potešil tvoj záujem o interview, aj keď si myslím, že je na Slovensku viac vhodných kandidátov, ktorí sú známejší, úspešnejší…

Naše rozhovory na nikonblog.site slúžia na to, aby sme sa navzájom povzbudili a inšpirovali bez ohľadu na aktuálnu popularitu autorov. Takže je to úplne v poriadku. Teším sa, že si pozvanie prijal. No a aby to nebolo len o chvále, ako znášaš kritiku?

Kritika je dôležitá a z každej si treba niečo vziať, ale rozlišujem, kto kritizuje a čo tým sleduje. Zvyčajne sa aj pozriem, ako to robí dotyčný.

Myslíš, že kritizovať by mal iba ten, kto fotí dobre, alebo lepšie ako my? Nie je to tak, že fotograf je ako kuchár, ktorý varí pre všetkých a aj ten, kto v živote nič neuvaril, ho môže ohodnotiť?

Áno, určite máš pravdu. Keď tvorím a publikujem svoje fotografie na portáli, som zvedavý na spätnú väzbu a mal by som ju prijať od kohokoľvek. Skôr ide o to, čo si osobne z tej kritiky vziať pre moje dobro a progres.  Aj kuchár musí vedieť selektovať kritiku. Predstav si, že by kuchára, ktorý vo Francúzku získal Michelinskú hviezdu, kritizoval človek, ktorý sa celý život stravoval na Dechtároch, že mu pripravil nechutné ustrice…

Áno, rozumieme si. Kritiku treba vypočuť, prijať a pre seba si vziať to, čo mi pomôže a obohatí ma. Čo ma posunie dopredu.

Presne tak. Napríklad moja manželka, aj keď nefotí, je výbornou kritičkou. Niekedy som už vo fotkách pri úpravách či výbere tak zacyklený, že sa na ne neviem objektívne pozerať. Potom prejde okolo ona a ja sa jej opýtam, čo si o nich myslí. Ona otvorí ústa a povie – toto a toto mi na tom vadí. A väčšinou má pravdu. 🙂 Našťastie u mňa proces spracovania trvá dlhšie. A preto mám aj časový a emocionálny odstup od svojich fotografií. Nie som ten typ, ktorý by vešal fotky z fotovýletu priamo na facebook. Keď sa k tomu pridá čerstvý pohľad nezainteresovaného pozorovateľa, šanca na objektivitu sa zvyšuje.

Čo ty a rodinné fotky? Taktiež im venuješ toľko pozornosti? Berieš rodinnú fotografiu vážne?

Tak robím to hlavne kvôli dcére, aby mala peknú pamiatku a spomienky. Keď nastane pekná situácia s dobrým svetlom, vezmem fotoaparát rád do ruky, vymieňam objektívy a snažím sa ten moment zachytiť. Na Vianoce urobíme fotoknihy a dostanú ich aj starí rodičia. Všetci sa potom nad nimi rozplývajú, ale to neznamená nič, len toľko, že sú na fotkách ich najkrajšie deti a vnúčatá. 🙂 Na portrétnu fotografiu si zatiaľ naozaj netrúfam. Ale ktovie, možno je to otázka času.

Tlačíš si svoje fotografie? Robíš si aj takúto „hardvérovú“ zálohu?

Nie, ale dáta mám zálohované kvalitne na viacerých úložiskách. Ale zatiaľ to mám iba doma.

Cloudové riešenia nepoužívaš?

Nie, možno to zvážim, ale zatiaľ necítim, že aj keby som prišiel o fotky, prišiel by som o nejaké masterpieces. 🙂

Akou technikou fotografuješ?

Mám Nikon D800 a rád využívam ultraširoké ohniská. Donedávna som používal Nikkor AF-S 18-35mm, ktorý som čerstvo vymenil za Nikkor AF-S 14-24mm. To je neuveriteľný objektív na krajinu. Na výrezy z krajiny a ďaleké zábery používam Nikkor AF-S 70-200mm f4. Takže ultraširokáč a teleobjektív. Na fotenie dcéry používam AF-S 85mm F1.8. Už len čakám, kedy Nikon urobí kompaktnú a ľahkú 24-70-ku so svetelnosťou f/4. 🙂

Čo by si povedal na záver?

Aby sme postupovali, aby sme neboli spokojní s tým, čo sme sa naučili pred 5 rokmi. Ak nás fotografia baví, posúvajme ju ďalej. Ale hlavná je radosť z procesu. Aby sme veci, ktoré fotíme, robili a fotili radi.

Ďakujem ti Tomáš za rozhovor a prajem ti veľa zážitkov v prírode a veľa dobrých fotografií!

Aj ja ďakujem a prajem veľa zdaru tebe aj nikonblogu.

Stránka autora: TOMASMACHARA.COM

Tomáš pod Cinque Torri, Talianske Dolomity