Tomáš, rozprávali sme sa o tvojej aktuálnej výstave v SNM. Popri tom, že točíš a fotíš, si však v poslednom čase napísal aj články pre časopisy GEO a National Geographic. Začnem s časopisom National Geographic. Našiel som v ňom mnoho historických informácií. Bol som milo prekvapený, že je o mnohé pamiatky postarané, obnovujú sa kostolíky. V historických kostolíkoch sú zachované nádherné fresky, ktoré sú príznačne pomenované Bibliou chudobných. Keďže väčšina obyčajných ľudí nevedela čítať a písať, obrazy v kostoloch im zobrazovali výjavy a príbehy z Biblie. Ako vznikli fotky a rozsiahly text o nich.
K týmto gotickým maľovaným kostolíkom z 13. až 15. storočia som sa dostal pri prvom filme Cesty Slovenskom v roku 2010. Natáčali sme kostolík v Ludrovej neďaleko Ružomberka, ktorý je nádherne vymaľovaný a pripomína Sixtínsku kaplnku. Pri ďalšom filme Slovensko – prítomná minulosť sme takéto miesta už vyslovene vyhľadávali. Na Gemeri som našiel súbor fascinujúcich mystických kostolov. Sú zabudnuté a človeka úplne ohúria, keď do nich vstúpi. Maľby sú staré 600, dokonca až 850 rokov. Je to fascinujúce, ako ľudia prejavovali svoje výtvarné umenie.
V Plešivci na maľbách pracovali umelci, ktorí prišli z talianskeho z Benátska alebo zo Sienny. Páči sa mi ľudovejšie podanie malieb, ako sú v Taliansku.
V článku píšeš aj aj súvislosti, ako si v dnes jednom z najchudobnejších regiónov na Slovensku mohli v minulosti dovoliť pozvať umelcov z Talianska, aby maľovali v kostoloch fresky.
Je to paradox, v súčasnosti je Gemer hladovou dolinou, ale v histórii to tak vždy nebolo. Gemer bol jedným z najprosperujúcejších krajov vďaka drahým kovom. Šľachtici, ktorým patrili bane, boli bohatí. Šľachta mala úzke kontakty s talianskou šľachtou a prišlo ku kultúrnej výmene. Takto sa ku nám dostali talianske fresky a potom ich preberali domáci majstri, ktorí asistovali talianskym majstrom. Neskôr už boli vyzdobené Majstrom Ochtinského presbytéria, Majstrom Kraskovského presbytéria, teda domácimi majstrami.
V mnohých prípadoch ide o rodové kostolíky. Určite tam teda bola v určitom zmysle aj súťaž.
Takáto zdravá konkurencia určite fungovala aj v histórii a funguje doteraz. Motivuje k vyšším výkonom a tu to je nádherne vidieť.
Fascinujúce je, že o tom málokto vie. Na Slovensku poznáme niekoľko vychytených lokalít, ktoré navštevujeme. Ale to čo je vyslovenie unikátom európskeho významu, o tom nevieme. Bohužiaľ v Gemeri infraštruktúra a služby pre turistov chýbajú. Napriek tomu je pre mňa Gemer jeden z najgeniálnejších krajov – famózna príroda, neuveriteľné pamiatky. Bez jednoduchých prvoplánových atrakcií tu plnohodnotne dokážete stráviť čas.
Ak sa nemýlim, je návrh, aby tieto kostolíky spoločne boli zapísané do dedičstva UNESCO?
Pokus o zápis do kultúrneho dedičstva UNESCO už bol a stagnuje. Momentálne sa skupina ľudí okolo občianskeho združenia Gotická cesta snaží získať zápis do Európskeho kultúrneho dedičstva. Nie je len honorom, ale má aj množstvo kritérií, ktoré treba dodržiavať. Je v tom veľa podmienok, ktoré nútia, aby bolo o pamiatky postarané, aby sa udržiavali, aby tam chodili turisti.
Čiže ak by to vyšlo, vyplynie z toho aj zvýšená starostlivosť o tieto pamiatky.
Áno. Väčšina týchto kostolíkov patrí evanjelickej cirkvi. Na pamiatky nemá cirkev dostatok peňazí, ani štátne dotácie nie sú dostatočné. Väčšinou sa boria s problémom, že nemajú financie na spoluúčasť na projektoch. Veľmi sa čudujem, že na Ministerstve kultúry nie je vôľa viac podporovať takéto pamiatky, ktoré majú potenciál upútať aj zahraničných turistov.
V rámci ekumenizácie by sa teda mohli spojiť katolíci a evanjelici, spolu by mohli mať viac prostriedkov. Veď presa je to pôvodne katolícka história, aj keď sa kostoly neskôr stali evanjelickými. Evanjelici vyznávali strohejší čistejší štýl, preto ich zakrývali.
Je to zaujímavé, no mnohé sa zachovali vďaka tomu, že boli pretreté na bielo a na svetlo začali vychádzať až v 19. storočí. V kostole v Štítniku je ešte veľa bielych stien, dá sa tam očakávať ešte nejedno prekvapenie.
Ako to vnímajú farári v týchto kostoloch? To že v minulosti predstavitelia ich cirkvi zakrývali tieto skvosty a teraz vychádzajú na svetlo božie.
Uvedomujú si historickú hodnotu, aj to že kostoly, v ktorých slúžia, sú v niečom jedinečnejšie ako ostatné. V mnohých dedinách, kde sa tieto kostoly nachádzajú, dochádza k masovému odlivu veriacich. Pôvodní obyvatelia vymierajú, mladší odchádzajú za prácou a už sa naspäť nevracajú. Pán farár Dudáš mi sľúbil, že do kostola príde 5-6 ľudí a prišlo ich 8. On sám si uvedomuje, že jedinou šancou, aby kostolík prežil, je turistický ruch. Ďalšie iné kostolíky, ako napríklad v Rybníku sú zatvorené. Neslúži sa v nich a rýchlo chátrajú.
Tomášov článok Znovuobjavenie Biblie pre chudobných si prečítajte v najnovšom 12. decembrovom čísle českej verzie National Geographic.
V troch číslach časopisu GEO ti vyšli články – Západné, Stredné a Východné Slovensko. Začnime mojim rodným východom. Pomerne často chodíš na východ Slovenska, čo ťa tam láka?
Východ je taký bohatý, že som časť z neho musel dať do Stredného Slovenska. Jednoducho sa mi tam všetko nezmestilo. Po Slovensku cestujem už 10 rokov, prešiel som asi 300 tisíc kilometrov, z toho polovicu pri posledných dvoch filmoch. Netvrdil by som, že niektorý kraj je výnimočnejší. Práve keď som spracovával tieto tri články, uvedomil som si, koľko tu toho máme. Koľko nádherných pamiatok, prírodných zákutí ľudia nepoznajú. Každý sa fixuje na Vysoké Tatry, Liptov, Oravský hrad. Na niekoľko z tých, ktoré sú najviac propagované. Je mi to ľúto, aj iné miesta stoja za návštevu a tiež ich treba podporiť.
Čo je unikátne na východe?
Pre mňa príroda. Mám rád mokrade a močariny. V Sennom sa kamaráti snažia vrátiť vodu prírode, do krajiny. Je to aj Morské oko, Poloniny s famóznou nočnou oblohou a vlkmi, rysmi, zubrami. Je tu aj množstvo krásnych pamiatok – Bardejov, Spiš, najväčšia gotická katedrála – Dóm sv. Alžbety v Košiciach. Tak, ako všetky časti Slovenska, je bohatá na krásne veci. Na strednom a východnom Slovensku je to, čo ja mám najradšej, je tam veľmi veľa gotiky.
Aj keď sú všetky tri články obsiahle, určite sa do nich nezmestilo všetko, čo by si zaslúžilo tam byť, čo stojí za zmienku. Podľa čoho si vyberal, o čom budeš písať?
Bolo to intuitívne. Samozrejme to, čo mám dobre nafotené a to, čo mám rád. Je to môj vkus, moje odporúčania, čo sa dá vidieť v týchto krajoch.
Vo výbere zo západného Slovenska nemôže chýbať tvoja milovaná Morava.
Morava, hrad Devín, famózna gotika, trnavské kostolíky, hrady popri Váhu, jedny z najstarších osídlení, teda prejavov kultúry a umenia na Slovensku Moravany pri Piešťanoch, zlaté plakety z Bojnej, hrad Lednica s krásnym „dračím“ hrebeňom, o ktorom som dlho ani nevedel.
A čo sa do tvojho výberu dostalo zo stredného Slovenska?
Zaradil som sem aj maľované gotické kostolíky. Časť z nich je regionálne vo východnom Slovensku a časť na strednom. Je tu Spiš so Spišskou kapitulou, Spišským hradom, Žehrou, jedna z najkrajších pamiatok na Slovensku – Spišský štvrtok. Na strednom Slovensku sú takmer všetky národné parky, v Pieninách sa spája úžasná príroda s históriou, banské mestá.
Vždy si bol vnímaný ako zoológ, wildlife fotograf, čo spôsobilo tvoj posun ku kultúre a histórii?
Históriu som mal vždy rád, fascinovali ma pamiatky. Vždy som k tomu inklinoval, prvý prienik bol pred 10 rokmi film Cesty Slovenskom a vo filme Prítomná minulosť už ideme vyslovene po historickej línii. Snažíme sa ukázať svetlé historické miesta sú v povedomí ľudí. Striedam to, po naháňaní vecí, ktoré neutečú idem naháňať tie, ktoré utekajú a relaxovať pri čakaní. Pri fotení pamiatok je jediným priateľom a nepriateľom svetlo, a v prírode sa ku svetlu pridávajú aj samotné zvieratá.
Cesty Slovenskom – Ďaleký východ nájdete v októbrovom GEO, Cesta pokračuje (stredné Slovensko) v novemrovom čísle a Západné Slovensko v decembrovom vydaní.
