Mám rád každé ročné obdobie. Počas celého roka nám počasie ponúka premenlivé podmienky pre pestré fotografie. Možno by sa mi nejakú chvíľu páčilo žiť na mieste, kde je konštantné počasie, vyvážená klíma a nestriedajú sa ročné obdobia ako u nás. Napríklad na Tenerife, ostrove večnej jari, by som mal počas celého roka moju obľúbenú teplotu a celý rok by som mohol jazdiť na motocykli s fotoaparátom v ruksaku. 🙂 Myslím si ale, že po chvíli by mi pestrosť ročných období začala chýbať.
Zima je z našich období vnímaná najpolarizovanejšie. Niektorí ju milujú, iní nenávidia. Otvorene poviem, že niekedy zimu len znášam, zvlášť na cestách, kde minimálne spôsobuje väčšie zápchy a kolóny. Potom v mestách, kde vie byť zablatená a špinavá. Na druhej strane milujem zimu na horách, vidieku, kde je biela, ale aj v mestách, keď sa počasie vydarí. Hustý sneh alebo tajomné hmly. Treskúca zima, keď sa nám para z dychu takmer zráža na sneh… To všetko sú krásne zážitky a nezriedka i fotogenické situácie. Pre niekoho je ale zima najväčším nepriateľom a ohrozením života. Čím väčšia, tým väčšmi. Pre bezdomovcov. Keď príde zima, bojujú o život. Nie, nebudem rozoberať, kto sa ako stal bezdomovcom a či si za to môže sám, alebo či chce alebo nechce zmeniť svoj život. Stačí si prečítať pouličný časopis Nota Bene alebo pár príbehov na internete, aby ste spoznali, že bezdomovcom sa môže stať v podstate každý z nás.
Preto dnes poviem dva príbehy o žene a mužovi, ktorí zanietením a fotografiou dokázali vniesť trochu svetla do ťažkých životov ľudí na ulici. Vraví sa, že fotiť bezdomovcov je klišé a je to aj trochu pravda. Záleží však aj od toho, ako fotografovanie pojmete. Ak budete fotiť len biedu, špinu, roztrhané šaty, dlhé brady a sople pod nosom, potom áno, je to klišé a tak trochu prvý plán za účelom zaútočiť na ľudské city. Ak to však pojmete zaujímavo a nájdete si svoj koncept, môže z toho vzniknúť zaujímavý projekt, ktorý navyše môže zaujať a pomôcť ľuďom bez domova.
A dnešný článok? Má nás povzbudiť, aby sme boli všímaví k tým okolo, ktorí potrebujú pomoc. Možno malý peniaz na nocľah v nocľahárni, možno kus jedla, možno deku a možno len jedno dve slová alebo úsmev. A ak ich náhodou vyfotíte, povedzte im, že vás zaujali, že vám pripadajú niečim pekní. Nech nemajú pocit, že ich fotíme ako zvieratká na safari. Som každý rok smutne šokovaný, že pred Vianocami sa ľudia vedia podeliť a všímať si jeden druhého. Bezdomovci sa na vianočných trhoch majú pomerne dobre. Po novom roku akoby sme na nich zabudli, podobne, ako na Vianoce…
Shay Kelley: Project 50/50
Shay Kelley z Colorada pred 7 rokmi stratila svoju obľúbenú prácu v oblasti marketingu. Čoskoro na to prišla aj o svoj dom a auto. Ostal jej starý pick up a fotoaparát. Zistila, ako ľahko sa dá prísť o strechu nad hlavou. Hľadala odpoveď prečo sa jej to stalo a čo bude robiť ďalej. Verila, že to nie je koniec, práve naopak začiatok novej životnej cesty. Rozhodla sa pomôcť tým, ktorí nemajú domov ani jedlo.
Zdroj: Facebook / Project 50/50
Začala cestovať po mestách, kde je najviac ľudí bez domova a zbierať pre nich konzervované jedlo. Jej plán bol vyzbierať 200 konzerv za jeden týždeň. Svoj plán viac než splnila. Za rok rozdala viac ako 10 000 porcií konzervovaného jedla! Jazdila po celej krajine, klopala na dvere a pomáhala.
Zdroj: Facebook / Project 50/50
Čoskoro získala 1000 sledovateľov na svojej facebookovej stránke. Jedného dňa sa s ňou jedna sledovateľka skontaktovala. Laurie Holleman Sherrod požiadala Shay, aby jej pomohla nájsť syna Treya. Podľa poslednej informácie, ktorú o ňom mala, žil v uliciach Santa Cruz v Californii. Nájsť jedného bezdomovca v tokom veľkom meste.. Šialené.. Shay to dokázala, po niekoľkých týždňoch sedela s Treyom pri jednom stole a natáčala video pre jeho mamu. 🙂
Za 50 týždňov prešla 50 amerických štátov a vznikol projekt 50/50.
Zdroj fotografií v galérii: Facebook / Project 50/50
Viac fotografií na facebook stránke Project 50/50.
John Conn: Homeless/Signs
Novinársky fotograf John Conn nikdy nezažil na vlastnej koži, aké je to byť bezdomovcom. Napriek tomu je mu pouličný život blízky. Zažil ho ako tínedžer vyrastajúci v uliciach New Yorku začiatkom 50tych rokov minulého storočia. Ako sám spomína: „Na ulici som bol stále. Poznáte tie staré filmy, v ktorých sa deti naháňajú, odpaľujú loptičky, striekajú sa vodou z hydrantu, behajú po strechách, naháňajú ich policajti. To bol môj život. Túžil som sa túlať a fotografovanie mi to umožnilo.“
V roku 2013 strávil leto v manhattanských uliciach. Pozoroval a fotografoval. Zameral sa na bezdomovcov, ktorí žiadajú o pomoc najrôznejšími tabuľkami s nápismi. Stručný, nedopovedaný príbeh na kuse kartónu…
Foto: John Conn
„Všetci ich vídame viac či menej, ale často radšej odvraciame zrak.“ hovorí Conn. On sa však rozhodol vyjsť do ulíc a prečítať si nápisy, pozrieť sa bezdomovcom do tváre a nájsť súvislosti. Je to spôsob ich komunikácie so svetom, prezentácia seba a nemý výkrik po pomoci. Na rozdiel od tých, ktorí nápisy nepoužívajú, sú komunikatívnejší, snažia sa zaujať pozornosť okoloidúcich. Conn je presvedčený, že práve preto všetci s fotografovaním súhlasili. Rešpektoval ich, rozprával sa s nimi a na koniec ich nezabudol z vďaky obdarovať.
Foto: John Conn
John Conn sa rozhodol fotografovať z bezprostrednej blízkosti a takto osobne reagovať na prosby ľudí bez domova. Používal Nikon D800 so širokouhlým objektívom 24-70 mm. Fotografie nie sú upravované ani orezávané. Sú v pôvodnej kompozícií, zobrazujú to, čo ho v momente fotografovania zaujalo. Nafotené snímky nikdy nekontroluje na displeji, znamenalo by to pre neho, že si nie je istý tým, čo práve spravil. Nafotí a odíde.
Foto: John Conn
Sám si je vedomí toho, že nebolo vždy jasné, či slová na kuse lepenky boli pravdivé, ale je presvedčený, že ich posolstvo bolo jasné: „BEZDOMOVEC, POTREBUJEM VIAC ŠŤASTIA“.
A jeho odkaz? „Každý má svoj vlastný príbeh. Zastavte sa pri nich a rozprávajte sa s nimi.“
Všetky fotografie v galérii: John Conn
Viac fotografií na johnconnimages.photoshelter.com.
