Rozprávkový výsledok trucovitosti. Marián Kuric

Mariána Kurica som si všimol vďaka fotografii, ktorá ma okamžite upútala tajomnou atmosférou. Keď som si tú fotografiu zväčšil a zapozeral sa na ňu na kvalitnom monitore, mal som pocit, že som na rozprávkovo krásnom, ale zároveň reálnom mieste. „Neprepísknuté“ farby, tlmené svetlo, čistá kompozícia a atmosféra, z ktorej môžete mať zimomriavky. Marián má vo svojom portfóliu viac zaujímavých fotografií a tak som ho oslovil s rozhovorom. Interview s ním vám onedlho prinesieme.
Pred pár dňami ale spomínaná fotografia získala pekné druhé miesto z 1500 súťažných fotografií. Preto som Mariána ešte pred samotným interview oslovil, či nám neprezradí, ako sa k tejto fotografii dopracoval. Marián mi rozpovedal príbeh hovoriaci o dôležitosti vytrvalosti až zaťatosti, ktorá môže spôsobiť, že dostanete fotku aj v situáciách, keď všetko akoby hralo proti vám. A práve v týchto ťažkých chvíľach vznikajú najzaujímavejšie a pre autora najhodnotnejšie fotografie.

Rozprávanie Mariána Kurica

Príbeh rozprávkovej fotky, vôbec nezačal rozprávkovo. S kamošom sme boli pol roka dohodnutí, že si urobíme výlet do Dolomitov v októbri 2015. Prvá zástavka bola pri Cinque Torri. Bola síce krásna jeseň, ale počasie úplne plechové, pre krajinkársku fotografiu dosť nudné. Chvíľu sme si nahovárali, že to bude dobré, ale nebolo. Všetky fotky skončili v „koši“, a keby len to… V kľude sme odišli na ďalšiu destináciu Alpe di Siusi, miesto mnou priam vysnívané. Navštívil som ho v ten istý rok v jari.

Vtedy som mal pocit Columbusa, že som objavil čosi dovtedy nenafotené a pritom nádherné. Avšak podmienky mi vôbec nepriali (čo vidíte aj podľa šedivej fotky). Keďže to bol posledný deň výletu, musel som to vzdať. Zaumienil som si, že tu sa raz musím vrátiť.

Tak som sa vrátil, šťastný ako blcha na psovi. Emócie so mnou lomcovali, tušil som, že tu sa dá nafotiť niečo nové. Človek však mieni, život mení. Po rozbalení stanu a premiestnení sa na miesto fotenia, mi prestalo byť všetko jedno. Bol to moment, keď som zistil, že nemám svoju špeciálnu panoramatickú hlavu. Ako toto poviem bratovi, ktorého som pol roka otravoval s návodmi a nápadmi, ako ju doma zostrojiť? Dôležité príslušenstvo ostalo v predchádzajúcej destinácii pod Cinque Torri. Síce to bolo smiešnych 80 km, ale kto niekedy v Dolomitoch bol, vie, že to je vzdialenosť autom tak na 2,5 hodiny. No nič, hovorím si, mám prvé straty, musím sa s tým vysporiadať. Do toho však v jednom kuse lialo, mohlo to byť horšie?! V takejto nálade prešli dlhé tri dni, aj o tom je krajinkársky chlebíček. Neustále sms-kovanie ochotnému kamarátovi domov, ktorý nám neposielal veľmi optimistické predpovede. Vôbec to dobre nevyzeralo a zábery z družíc aj realita na mieste mu dávali za pravdu.

Po troch nociach však prišlo ráno, keď svetielko jemne vykuklo spoza oblakov. Pod nami sa hmly stále prelievali a mne sa zdalo, že predsa len nám trochu svetla chýba. Až doma som zistil, že tam bolo to najkrajšie difúzne svetlo. Ale to bolo až doma, na mieste som žil s pocitom, že stále nemám nič poriadne nafotené.
V podobnom duchu sa niesol aj západ slnka, celý deň husto pršalo až na večer sa oblaky trochu potrhali. Z čistej frustrácie z beznádejného západu slnka som prišiel ku stanu, pozrel sa smerom na Sassolungo a hovorím si, čo môžem stratiť? Idem skúsiť nejakú večernú fotku. Čo iné mám robiť, keď cez deň už štyri dni prší?

Áno bol to kus trucu až zúfalstva. Parťáka sa pýtam, či ide so mnou. Vraj nie, že čo teraz chcem fotiť? Trochu sklamaný som sa pobalil, priložil jedno pivko a horalky a vyrazil.
Tu sa ukázala dôležitosť poznania prostredia. Totiž chajdičku, ktorú som chcel fotiť, som mal v hlave už 5 mesiacov, od posledného výletu v máji. Už vtedy som si vyhliadol kompozíciu a teraz som kráčal s foťákom, pivkom a horalkami rovno na miesto. Vlastne som šiel len zabíjať dlhú chvíľu, veď konečne chvíľu nepršalo. 🙂

Statív rozložený, kompozícia nastavená. Bola asi tak hodinka po západe slnka. Bol som spokojný. Oblaky sa presúvali tak akurát ponad hory. Ani nie vysoko, ani nízko, tak akurát. Pre vysoký kontrast v obraze som fotil fotku na dvakrát. Najprv som vyfotil spodnú časť obrazu na nižšie ISO, aby fotka neobsahovala zbytočne veľa šumu. Toto by už o pol hodinu nebolo možné pre nízku intenzitu svetla. Keď bola táto časť hotová, ostávalo mi už len chvíľu čakať, kým hviezd na oblohe bude viac. Zatiaľ som si krátil čas písaním sms domov. Nie je jednoduché nechať doma partnerku s 1,5 ročným synčekom. Pýtala sa, čo robím. Odpovedal som, že len tak zabíjam čas fotením, z ktorého asi aj tak nič nebude. Ale aj to nič sa snažím robiť poriadne. 😀 Dobre sme sa pobavili.

To už na oblohe vybehli prvé hviezdičky, ktoré som si nafotil tiež. A keďže prioritou tejto fotky nemal byť milión hviezd, ale skôr rozprávková atmosféra, ktorú som tam cítil, šiel som spať do stanu prvýkrát spokojný. Tušil som, že by z toho čosi mohlo byť. Počasie v horách nám do rána zase ukázalo, ako sa z dažďa a potom pomerne čistej oblohy za pár hodín môžete zobudiť do 10 cm snehu. To by však už bol úplne iný príbeh. Ten dnešný bol o vytrvalosti až trucovitosti, no dnes som za tú trucovitosť veľmi vďačný. Vzišla z nej moja obľúbená rozprávková fotografia. 🙂

Marián, ďakujem ti za to, že si sa podelil o tento príbeh. Hovorí o tom, že dobrá krajinárska fotografia býva niekedy vydretá a je výsledkom vytrvalosti až tvrdohlavosti. Ja som mal z Dolomitov niekoľko pekných fotografií oveľa jednoduchšou cestou. Šťastie bolo vtedy na mojej strane, kdežto ty si si ho musel tvrdo zaslúžiť. Teším sa, až sa v rozhovore dozviem ďalšie zaujímavé príbehy, ktoré nás, verím, všetkých povzbudia.

Marián fotografuje Nikon D610 a na krajinky najradšej používa širokouhlý objektív Nikkor AF-S 18-35mm f/3,5-4,5 G.