V prvom kole našej súťaže Fotka Nikonblogu 2024 ste nahrávali do súťaže fotografie zátišia. To mohlo byť nájdené alebo inscenované. Väčšina nahratých fotografií bola práve z nájdeného zátišia, no niektorí ste sa predsa len odhodlali a rozhodli ste sa s voje zátišie postaviť. Jedným z takýchto autorov bol aj Robo Kučák. So štylizovaním svojich zátiší sa naozaj vyhral a stálo ho to nemálo času ale i kumštu postaviť tieto mini scény tak precízne a ešte ich aj skvelo nasvietiť a dodať im aj trochu akcie. A keďže ide o sériu fotografií, ktoré rozprávajú príbeh, rozhodol som sa venovať mu podrobnejšie. Oslovil som autora, aby nám prezradil, prečo sa rozhodol použiť ako predlohu jednu z najslávnejších vojnových fotografií a čo stojí za jeho ďalšími fotografiami v sérii. Som rád, že nielen prezradil viac o tvorení fotografií ale prejavil aj svoje pocity, ktoré ho pri fotení (a nielen) sprevádzali.
Robo Kučák o svojej sérii Hrdinovia a zbabelci
Uplynulo 79 rokov, čo Joe Rosenthal zachytil ikonickú fotografiu (23. februára 1945) piatich príslušníkov americkej pechoty, ako vztyčujú americkú vlajku nad bojom zjazveným japonským ostrovom Iwo Jima. „Nemohli ste zachytiť akciu v lepšom okamihu. O chvíľu skôr a vlajka by bola príliš nízko. Ak by to bolo o sekundu neskôr, palica vlajky by bola rovno hore a fotografia by nemala takú silnú diagonálnu čiaru.“ Tak ju zhodnotil bývalý výkonný redaktor spravodajských fotografií v agentúre Associated Press.
Fotografia milovaná a nenávidená zároveň. Autor tejto fotografie po zvyšok života „bojoval“ s obvineniami o tom, že fotografia bola „zinscenovaná“ a prvú skutočnú fotografiu vytvoril Louis R. Lowery. Ten fotografiu urobil skôr pri vztyčovaní prvej a menšej vlajky.
Viac p príbehu tejto fotografie nájdete tu: https://greg-neville.com/tag/louis-lowery/
Môj „projekt“ Hrdinovia a zbabelci bol inšpirovaný práve touto udalosťou z druhej svetovej vojny. Všetci si vieme vybaviť túto fotografiu, starí či mladí. Všetci sme ju zachytili, aj keď možno len periférne. Takáto fotografia sa vám vryje do pamäte. Séria štaroch fotografií poukazuje na víťazstvo, avšak v neposlednom rade aj na porážku. Porážku všetkých tých ľudí, ktorí padli, nielen počas druhej svetovej vojny.
Bol som tam a však pozeral som celkom iným smerom. Stál som na okraji brala a vychutnával si pocit slobody a víťazstva, keď som zrazu začul výstrely. Takmer som padol (a možno by to tak bolo lepšie). Pričupený som sa obzrel smerom, z ktorého doľahli výstrely. Vzpriamil som sa a tvárou mi na zlomok sekundy preletel úsmev. Tí z nás, ktorým sa dostalo to šťastie a prežili, mali možnosť sledovať vztýčenie vlajky a veľkolepú oslavu víťazstva. Vtedy to prišlo a ja som si uvedomil, že vlastne oslavujeme smrť takmer 85 miliónov ľudských obetí.
Zmeravel som, nedokázal som sa ani len pohnúť. Okrem tlkotu vlastného srdca som nepočul nič. Žiaden výstrel, žiaden jasot, len …
Pristúpil ku mne veliteľ, stal tam v tichosti so mnou. Zore bolo krvavé a na nás dopadali posledné slnečné lúče. Nevedel som čo povedať pri pohľade na tu hrôzu. Chcel som kričať, no nedalo sa. Po chvíli som sa tam ostal sám.
Pozeral som na tu hrôzu celú večnosť, dokonca aj nebo sa so mnou rozplakalo. Stál som tam celú noc, nevyspatý, hladný, premočený do špiku kosti. Nič nedokázalo zvrátiť to čo sme vykonali. Víťazstvo.
Robo Kučák o fotografovaní série
Fotografie som fotil za pomoci malých LED svetiel, Nikonu D610 a makro objektívu NIKKOR AF-S 60mm f/2.8G ED Micro v podzemí mojej pivnice. Kulisu som vytvoril z piesku, malých premývaných kameňov, ostnatého drôtu… Hrdinov znázorňovali hrušky s prilbami vytvorenými z vlašských orechov. Dážď som dotvoril pomocou klasického rozprašovača na vodu. Som rád že séria zaujala porotu súťaže Fotka Nikonblogu a že moja snaha nebola márna. Keďže je toto moja prvá skúsenosť s podobným fotením, radosť z projektu je o to väčšia.
