Sledujem cik-cak na schodoch Bratislavského hradu a čakám na niekoho, kto by tú mŕtvu architektúru oživil. V 32 stupňoch sa ale nikomu na hrad nechce. Odvraciam pohľad od schodov, no v poslednej chvíli niekoho predsa len uvidím. Cup, cup…
Spoza výčnelku sa vynára tvár plyšovej myšky. Dievčatko má sklonenú hlávku a sústredene sa pozerá pod nohy. Plyšák sleduje cestu nahor. Dieťa ho pevne pritíska k sebe, akoby u neho hľadalo oporu, silu, aby mohlo stúpať po strmých schodoch samo do neznáma. Chytám do ruky Coolpix A, ktorý mám stále pri sebe, rýchlo stláčam spúšť a odchádzam. Nechcem odhaliť to tajomné, nechcem vidieť tvár dievčatka. Stačí mi krásne priateľstvo, opora, tvár plyšáka…
Aj my máme svojich „plyšákov“, ktorí nám dávajú odvahu a silu ísť vpred napriek strachu, nebezpečenstvu, nepriazni… 🙂
Pokračujem z hradu dole do centra Bratislavy. Plnými pľúcami nasávam atmosféru mesta, v dlani pripravené Áčko. Adrenalín a odhodlanie, stretnutia, rozhovory… Tváre, postavy, siluety, zákutia. Koketujem s každou scénou, ktorá ma zaujme či už pekným svetlom, odrazom, kompozíciou alebo momentom. Prechádzam ulicami so šteklivým pocitom. Tichú centrálnu závierku takmer nepočuť, na displeji sa zobrazujú ďalšie nové zábery.
Vo finále relax a tak trochu únik. Únik zo seba. Keď sa nezaoberám iba sebou, nachádzam iných. A spätne v nich poznávam seba. Veď predsa človek sám seba definuje vo vzťahu k ostatným.
Ľudské stretnutia sú ako nitky, ktoré sa spájajú v uzloch. Sú ako fotóny odovzdávajúce energiu. Keď sa raz stretnú v interakcii, už nikdy nebudú vyzerať rovnako a svet okolo sa o kúsok zmení. Môže zažiariť i potemnieť. Na ulici platí, akú energiu odovzdávame, takej sa nám dostane späť. Ľudia vycítia, či ich vnímame ako osobnosti alebo iba ako „zvieratká na safari“. Preto je dôležité byť pravdivý voči sebe i ľuďom. Ak vás pouličný život fascinuje, zaujíma vás ľudský osud, fenomén človeka, omnoho ľahšie sa vám bude fotografovať a svoje konanie aj zdôvodniť v prípade otázky položenej na ulici. Ak vás nezaujímajú ľudia, ktorých fotíte, ak nie ste ochotní a pripravení nechať v tomto krátkom strete kúsok pozitívnej energie, radšej nefoťte! Preto prvá rada na úvod: Zamilujte si ľudí a foťte streetku so srdcom.
Táto fotografia vznikla na ceste do práce. Bolo 19. decembra a naozaj zima, takmer mráz. Začudoval som sa, keď som na červenej na semaforoch na skútri zazrel jeho a ju. Boli v krásnom svetle ranného slnka. Vzduch bol rezavo čistý. Tak som namieril fotoaparát a dvakrát stlačil spúšť už z diaľky, aby som neprišiel o pekný záber, ak by náhodou na semaforoch naskočila zelená. Pán, ktorý riadil, si ma všimol. Zakýval som rukou na pozdrav a usmial sa. Usmial sa. Tak som sa priblížil a posunkom s fotoaparátom v ruke som dostal povolenie ďalej fotografovať. Na to sa pán naklonil a rozopol plachtu chrániacu kolená pred chladom. Vykukol odtiaľ milý psík vyhriaty teplým vzduchom od motora. A to už sa usmievali všetci traja. Naskočila zelená, zakýval som a skúter zmizol. Prišlo mi trochu ľúto, mohol som si vypýtať mailovú adresu a poslať im peknú fotografiu na pamiatku. Čas a situácia ale niekedy nedoprajú. Keď kolegovia v práci zbadali fotografiu páru na skútri, okamžite v pánovi spoznali klienta, ktorý k nám do obchodu údajne chodí veľmi často. Tak som nechal urobiť papierovú fotografiu (farebnú) a položil som ju v kancelárii na stôl. Kolegom som nakázal, že ak sa klient objaví, majú ma zavolať. O niekoľko týždňov mi kolegovia z predajne volajú, že môj model je u nás a vyberá si príslušenstvo na fotoaparát. Zbehol som dole a pána som oslovil. Najprv vyzeral byť zaskočený, no rýchlo si na situáciu pri fotení spomenul. Venoval som mu fotografiu, ktorá sa mu páčila a dostal som aj mail, na ktorý som poslal fotku v digitálnej podobe, aby si ju mohli vytlačiť rôznym spôsobom. S novým známym sme si vymenili ešte niekoľko mailov o motorkovaní i fotografovaní. Opäť sa potvrdilo, že komunikovať s ľuďmi a odovzdávať si pozitívnu energiu sa oplatí.
Reálny život, reálna fotografia!
Takmer 12 rokov som sa živil výlučne fotografiou. Najskôr reportážnou, potom aj štylizovanou, reklamnou. Retušovať modely, vytvárať umelé scény, predlžovať nohy, odstraňovať tukové záhyby, prefarbovať vlasy a pomáhať predávať často zbytočný produkt ma už prestalo baviť. V mojom srdci ostala fotografia človeka, takého aký je, bez pretvárky, „bez vizáže“. Naturálny portrét, street fotografia a dokument. To sú moje žánre, ktoré ma vo fotografii uchvacujú.
Dnešná doba nás silne smeruje k individualizmu i egoizmu. V čase zamerania sa na seba a napĺňania iba svojich potrieb, môže byť street fotografia uzdravujúcim koníčkom pre nás i pre fotografovaných. Ak si na ulici niekoho vyberiete, koho zlomok existencie zachytíte, je to vyjadrenie pozornosti, venovanie mu zo svojho času. Nebojte sa dať ľuďom kompliment, vysvetliť, čo vás na nich zaujalo, ak sa stane, že sa vás opýtajú na dôvod fotenia.
Pouličný Google, vie všetko 🙂
Čo je street fotografia?
Termín Street fotografia a street fotograf neznamenali stále to čo dnes. Definícia street fotografie sa vyvíjala počas storočia.
Na začiatku 20 storočia bol street fotograf ten, kto na ulici, námestí, pri turistických atrakciách za peniaze vyfotil fotografiu pre okoloidúcich. Fotografiu im odovzdal neskôr, po vyvolaní. Po vynájdení okamžitej fotografie Polaroid, ju dostali hneď. Dnes vo všeobecnosti vnímame street fotografa ako toho, kto fotografuje v uliciach a na verejných priestoroch, často nenápadne, pohotovo až „neviditeľne“.
A práve to, akým spôsobom pojme fotograf tento žáner, je opäť predmetom neustáleho vývoja i argumentácie street fotografov. Má byť stret fotografia vyhotovená nenápadne, priam neviditeľne? Alebo má byť vyfotená s vedomím ľudí, s ich privolením, či dokonca pózovaním? Prístup fotografov je opäť rozdielny. Niektorí sa snažia čo najviac splynúť s okolím, používajú nenápadné fotoaparáty a fotografujú podľa možnosti skryto, bez vedomia fotografovaného. Takto pracoval aj Henri Cartier Bresson, ktorého mnohí považujú za otca, alebo aspoň najvýraznejšieho propagátora, street fotografie.
Na druhej strane mnohí pouliční fotografi pracujú s fotografovaným človekom vedome. Fotografie Diane Arbus možno v mnohých prípadoch označiť ako pouličné portréty. Sú aj fotografi, ktorí pracujú šokujúco interaktívne, ako súčasný fotograf Bruce Gilden. Fotografuje ľudí širokouhlým objektívom nápadne, veľmi zblízka prekračuje ich komfortnú zónu a do tváre im blysne bleskom.
Tak či onak, street fotografia dnes pod svojim pojmom zahŕňa fotografovanie na verejných priestranstvách, snahu zachytiť pekný okamih, emóciu, svetlo, skutočnosť.
Otázky
Môžem však na ulici fotografovať cudzích ľudí? Musím sa opýtať? Ako mám reálne fotografovať? Ako komunikovať? Ako si nastaviť fotoaparát, aby bol čo najpohotovejší? A aký fotoaparát? Aký objektív? Akú clonu, čas a ISO nastaviť? Ako blízko resp. ďaleko od fotografovanej osoby mám byť? Čo ak niekto odmietne? Ako vysvetlím svoje konanie? Ako nestratiť chuť, keď sa mi nedarí? Ako komponovať? Fotografovať farebne alebo čiernobielo?
Na všetky tieto otázky budeme spolu hľadať odpoveď v ďalších častiach blogu o street fotografii.
9 komentáre
No jo, strítka a čiernobiela k sebe idú. Zaujímavé obrázky, ale ja na to nemám odvahu fotiť len tak hocikoho.
Je to na diskusiu, mne sa niektoré street fotografie páčia viac vo farbe, dokonca si myslím, že je to vhodnejšie vo viacerých prípadoch. Najmä vak vtedy, ak streetku berieme tak trochu aj ako dokument doby. Čiernobiela je jednoduchšia na fotografovanie i spracovanie. Ja osobne ešte doťahujem v ČB niektoré projekty, ale myslím si, že postupom času budem už street fotografovať väčšinou vo farbe. 🙂
Julo, výborne si načal tému, aj fotografi, ktorí sa streetphoto nejakú dobu venujú si stále dávajú otázky, ktoré si v článku dal. Na mnohé otázky si odpovieme a vzápätí si ich budeme klásť znova. Už len chápanie mantinelov, medzi ktorými sa street hrá je veľmi rôznorodé. Od bressonovského decisive momentu až po stotožňovanie s dokumentárnou fotografiou zachytávajúcou ulicu. Ja patrím skôr k tým, ktorí pri street fotografii očakávajú „decisive moment“ a teda hlásim sa k užšiemu vymedzeniu street fotografie. Často mi dnes u fotografií, ktoré sa za street vyhlasujú chýba myšlienka, druhý plán, neopakovateľný moment, súvislosti, obsahové kontrasty, konflikt…To, či je fotená na dlhšie, alebo kratšie ohnisko, s vedomím, alebo bez vedomia fotených ľudí je vecou situácie, techniky fotografovania a komunikačných schopností fotografa. Teším sa na ďalší článok a na diskusiu :).
výborný článok a o fotkách už ani nehovorím 🙂
Ďakujem 🙂
Vydarene zabery a doveryhodny text. Palec hore!
Co dodat ku komentom. Asi iba tolko, ze ja sa priklanam taktiez k tomu aby pri foteni prislo k interakcii s ,,objektom“ fotenia. Mne osobne robi velku radost pri foteni stret fotiek ked sa zamraceny clovek usmeje do objektivu proste aj ked samovolne ale usmeje a otvori sa na par sekund.
Odfotil si jo pekne fotky a BW je pre mna top.
Ahoj Julo.
Vdaka za clanok. Pises presne v sulade s mojimi myslienkami. Uz som raz v jednom rozhovore pisal, ze street fotografia je pre mna duchovna potrava. Je to relax, kde mozem v danej chvili zabudnut na svoje starosti a zaujimat sa o osudy inych. A zachytavat to tak, aby to prezili nasledne so mnou aj dalsi ludia. Velky suhlas s nazorom, ze street maju fotit len ludia, ktori maju pozitivny vztah k inym ludom a neboja sa komunikacie, konfrontacie. Lebo ta pri foteni na ulici raz pride. Ak toto nedokazem, nema zmysel sa tomu venovat, lebo aj z tych fotografii to bude citit. Co sa tyka interakcie pri foteni na ulici, nebranim sa tomu ak k tomu pride. Ale radsej mam, ked sa mi podari zachytit situaciu tak ako sa diala, bez toho aby som ju ja vyrusil. To ze po vyfoteni si ma nasledne vsimnu, to mi samozrejme nevadi.
Julo vdaka este raz za clanok, prijemne citanie k rannej kave som od teba dostal.
Supr článek, už se těším na druhý díl 🙂