Kamarát, fotograf, ktorý si prešiel prácou v magazíne, prácou na dlhodobých projektoch a ktorý sa stále snaží vzdelávať a posúvať ďalej. Dnes je na postgraduálnom štúdiu a má svojich vlastných študentov vo veku 18-50 rokov. Získal viaceré ocenenia v súťaži Slovak Press Photo a Czech Press Photo a inklinuje k dlhodobým dokumentárnym projektom, mestskej krajine a krajine ako takej.
Aj keď v redakciách všeličím, vo voľnom čase a svoje zákazky fotí najradšej Nikonom a stále sa „hrá“ s filmom.
S Peťom sme sa stretli pri outdoor výstave Mestá bez nás, kde vystavuje spolu s českým dokumentaristom Karlom Cudlínom, ktorý fotografoval Prahu počas pandémie. Peťova časť výstavy je tvorená fotografiami zo súboru Tiché mesto, ktorými dokumentuje opustenú Bratislavu počas protipandemických opatrení. Nech sa páči, rozhovor o jeho vnímaní štúdia, fotky a vlastnej cesty. Ďakujem za tvoj čas a ochotu sa s nami podeliť o zaujímavé názory.
Rozhovor s Petrom Korčekom
Peter, dlho si fotil pre vydavateľstvo Ringier. Pre akú redakciu fotíš teraz?
Pre magazíny vo vydavateľstve Ringier som fotil zhruba 12 rokov. Posledný rok som pracoval pre jedno menšie vydavateľstvo, ale táto spolupráca padla pre koronakrízu.
Teda patríš k tomu množstvu fotografov, ktorých sa kríza dotkla?
Áno dotkla sa mňa aj priateľky, obaja sme prišli o prácu. Učí v jazykovej škole angličtinu a školy zostali zo dňa na deň zavreté. Mne našťastie zostala aspoň práca pre ITF (pozn. Institut tvůrčí fotografie v Opave). Padli mi komerčné fotenia, kríza úplne sekla moju prácu. Ale to mi druhej strane dalo priestor venovať sa svojim projektom.
Patríš k fotografom, ktorí fotku vyštudovali, ale fotiť a živiť fotografiou si sa začal omnoho skôr, ako študovať.
Štúdium v Opave som začal v roku 2012, ale v Ringieri som fotil už od 2006.
Prečo si sa takto rozhodol? Aký to má význam pre fotografa, ktorý má prax a už niekoľko rokov fotí pre veľké vydavateľstvo? Prečo sa vrátiť sa do školy a študovať to, čím si už zarábaš na živobytie?
Myslím, že to význam má. Vtedy som sa chcel posunúť vo fotke ďalej. Poznal som ľudí, ktorí tam študovali a potom aj učili, ako Birgus, Štreit, Podestát. Učil sa tam typ dokumentárnej fotky, ktorý sa mi páčil. Poznal som niekoľkých absolventov aj študentov a zaujalo ma, ako sa pozerajú na fotku a svet. Rôzne prístupy k fotke, čo sa dá fotkou vyjadriť, spôsoby ako spracovávať témy. Lákalo ma to. Bol som zvedavý, ako sa môžem posunúť v magazínovej tvorbe alebo vo vydavateľskej fotke, ktorá má veľa obmedzení. A rovnako som chcel objaviť nové vo voľnej tvorbe.
Vydavateľská, komerčná, zákazková fotka je jedna vec. Rovnako dôležitá je pre mňa aj voľná tvorba. Spracovávať vlastné témy svojim spôsobom. Chcel som sa zistiť, ako to robia iní a prečo to tak robia.
Hodnotíš to teda tak, že ťa štúdium posunulo aj v novinárskej, reportážnej fotke?
Určite áno. Na rôznych predmetoch vyučujúci ukazujú prácu konkrétnych autorov – svetových, českých, slovenských, poľských. Veľký záber autorov, ktorými sa môžem inšpirovať i konfrontovať. Dôležitá je konzultácia študentských prác, keď študenti diskutujú o svojich fotografiách s pedagógmi aj medzi sebou. Preberajú sa klasické žánre ako krajina, žurnalistická fotka, portrét, produktová fotka, ale aj teoretickejšie predmety, farebné postupy alebo skladba obrazu. Pedagógovia sú profíci jednotlivých oblastí, majú veľmi dobrý prehľad a ukážu skvelých autorov týchto žánrov.
Je to o silnej inšpirácii a motivácii. Nie je to denné štúdium, takže som mohol študovať popri zamestnaní. Prváci sú osemnásťroční, ale aj tridsiatnici, štyridsiatnici. Stále sa dá začať. Skladba ročníka je pestrá nielen vekovo, ale aj národnostne. Sú tam primárne Česi, ale aj Poliaci, Slováci a ďalší. A hlavne ľudia, ktorí toho už majú za sebou veľa. Do prvého ročníka prichádzajú skúsení fotožurnalisti aj komerční fotografi. A to je super.
Bolo to náročné štúdium? Predsa len si už nebol v študentskom veku.
Keď som sa na štúdium naladil, tak to išlo. Zadaní nie je málo a musel som si vyhradiť na tvorbu čas. Ale nebola to škola z donútenia. Keď som chcel, čas som si našiel. Našiel som si aj cestu k tomu, čo som si si myslel, že ma baviť nebude. 🙂
Ktorí učitelia na teba najviac zapôsobili?
Niektorí sú naozaj legendami. Učia tam vynikajúci klasici ako profesor Štreit, profesor Birgus, Podestát, aj mladšia generácia ako Rafał Milach, Štěpánka Stein či Dita Pepe. Je to dobrá kombinácia staršej a mladšej generácie. Prinášajú súčasné svetové trendy, to čo sa vo fotke akurát deje. Samozrejmosťou je účasť na významnejších klasických fotografických festivaloch. Škola sa snaží držať krok s dobou. Nie umelo a nasilu sa prispôsobovať, ale rešpektovať to, čo sa deje a kráčať s vývojom.
Keď si spomínal Jindřicha Štreita, pre mňa je to klasický fotograf s čiernobielou interpretáciou sociálnych tém. Ani neviem, či niekedy vôbec fotil farebne. Je čiernobiela výrazovým prostriedkom, ktorý dokáže ešte aj v dnešnej dobe osloviť ľudí?
Ja fotím farebne takmer vždy. Mám iba niekoľko čiernobielych súborov. Aj u profesora Štreita vývoj smerom k farbe bol. Mal tak dva-tri roky dozadu, počas Mesiaca fotografie, vystavený súbor fotiek Domov (bez) domova v Galérii 19 na Lazaretskej. Fotky boli farebné, aj keď farba bola potlačená. Bola to téma, ktorá ho veľmi baví. Teraz už veľa fotí farebne, aj keď farby sú tlmené práve preto, aké témy fotí. Používa aj digitál, tiež sa prispôsobil dobe.
Ja som vždy obdivoval jeho čiernobiele fotky, hlboké sociálne témy. Niekedy som si pomyslel, že by som ich rád videl vo farbe. 🙂 Čiernobiela príliš abstrahuje od konkrétneho prostredia. Možno viac ukáže tvár, výraz a objekt, ale nemal by dokument byť predsa len farebný?
Je to o tom, ako to cítiš. S farbou sa pracuje inak ako s čiernobielou, každému sadne niečo iné.
Pozorujem dnes trend, keď je čiernobiela v určitých žánroch a kruhoch fotografov populárna. Popularita a efekt sú však často dosiahnuté iba formou, nie obsahom. „Vypeckujú“ sa kontrasty na maximum, obraz sa doostrí a autori získajú silne subjektívny až dramatický obraz aj tam, kde v skutočnosti nebol…
Ak tam chýba obsah, je to iba forma. Potom to nemá význam. Ľudia často skĺzavajú k tomu, že forma prebije ostatné.
U teba silno badať, že máš myšlienku, koncept. Vymyslíš si líniu a ideš ako podľa pravidla. Nehrozí pri konceptuálnej fotke opak? Že často akoby stačilo mať koncept a kvalita prevedenia ide do úzadia. Podľa mnohých netreba dobre komponovať, ani technicky dobre fotiť… Učíte sa na škole, že fotka by mala spĺňať aj nejaké parametre? Technickú kvalitu, kompozíciu či estetiku?
Ideálne je, keď sa to všetko spojí. Dobrý nápad je základ a keď sa téma aj čo najlepšie remeselne spracuje. Niektoré témy dovolia ísť do voľnejšieho spracovania, pri iných sa vyžaduje precíznejšie spracovanie. Tému a prevedenie treba správne skombinovať. Nie je dobrý ani jeden extrém ani druhý. Ani oddať sa myšlienke a kašlať na formu, ani sa na druhej strane extrémne sústrediť na techniku a remeslo a pritom chýba pointa. Ak existujú a sú tieto prístupy vyvážené, je to pridanou hodnotou autora.
Nikon pred pár rokmi na veľtrhu v Kolíne uviedol štúdiu, podľa ktorej sa každý rok vyfotí viac fotiek ako v dovtedajšej celej histórii fotografie. To je naozaj obrovské množstvo fotiek! Nedá sa vyhnúť, aby si do určitej miery niečo a niekoho nekopíroval. Takmer každého by sme potom mohli nazvať plagiátorom?
Vymyslieť niečo senzačné vo fotke je ťažké. Dá sa povedať, že všetko tu už bolo. Práve na to je dobrá škola, pomôže vidieť veci, ktoré sa robia, aby si sa úplne neopakoval. Do určitej miery je dobré sa inšpirovať, aby fotograf nezačínal s tým, že tento môj nápad tu ešte nebol. Lebo on tu už s najväčšou pravdepodobnosťou bol. 🙂
Dôležité je skúšať nové veci, nebáť sa kráčať po nevyšliapaných chodníčkoch. Je to tak aj v krajinárskej fotografii, ktorú na ITF vyučujem a mám v nej prehľad. Mať odvahu, neopakovať sa, aby to nebolo stále rovnaké klišé v zobrazovaní krajiny, aby ľudia išli do voľnejších tém, do súčasnosti.
Pri fotení krajiny sa nemusí robiť len časozber z Kriváňa, alebo nočný záber stanu v horách, tých bolo už nespočetne veľa. Fotografi sa už len predbiehajú, ktorý z nich to urobí technicky lepšie. Kúpia si fotoaparát, ktorý má super nízky šum, super ostrý objektív, ale budú fotiť po tisíci krát Lomnický štít. Z môjho pohľadu je niekedy lepšia voľba nafotiť susedovu záhradu, ak sa vo fotke premietne autorstvo. Je to niečo osobnejšie, subjektívnejšie, živšie. Dnešná technika umožňuje vyfotiť totálne dokonalú fotku, čiže je to iba na autorovi, čo je schopný vymyslieť a dať tomu pridanú hodnotu. Moderná technika je takmer bez obmedzení a práve tie nám niekedy chýbajú. Ak mám obmedzenia, dovoľuje mi to viac sa sústrediť na myšlienku fotky, ako na realizáciu samotnú. Ak mám technicky dokonalý foťák, môže sa stať, že budem pri vysokom ISO za tmy fotiť nezmysly. Ľudia sú potom z toho zmätení. Skúšajú, lebo im to foťák dovolí. Odfotia v noci mačku pri stolnej lampe a budú študovať, či má ostré fúzy, či má šum v srsti… A tu si myslím, že nám už technika prestáva slúžiť a my slúžime jej. Niekedy tomu podľahneme a miesto toho, aby sme sa sústredili na niečo tvorivé s myšlienkou, testujeme, čo nám technika dovolí.
Lenže na Facebooku či Instagrame získa viac lajkov časozber z Kriváňa, Lomnický štít v peknom svetle a myslím, že dokonca aj tá mačka vo svetle nočnej lampy. 🙂 Je to ľúbivé a gýčové, a to sa predsa páči väčšine.
Záleží od publika. Podľa toho, komu svoju prácu smerujem, takú odozvu budem mať. Záleží aj od toho, čo ma baví a čo očakávam. Ak fotím preto, aby moja fotka bola iná, ako tradične popisná a čitateľná, ak chcem, aby obraz nedal úplne jasnú odpoveď, zaujme iné publikum. Ale nemôžem čakať stovky lajkov. Mne sa na fotke páči, že môže tak trochu zneistiť. Keď dáva skôr otázky ako odpovede. Keď realita nie je iba jednoducho (či krásne) reprodukovaná.
Učíš krajinársku fotku, ale nikdy som od teba nevidel vyfotené zore alebo západ slnka. Tvoje fotky, sú skôr v mdlejšom svetle a ak vôbec, tak upravené len minimálne. Nie sú to tie typické ľúbivé zábery, ktoré budú mať na sociálnych sieťach stovky lajkov. Nás učili, že krajinku máme fotiť v zlate hodinke a ty sám to nerobíš. Ako to vysvetlíš svojim študentom. Zakážeš im fotiť počas zlatej hodinky? 🙂
Je určite dobré tradičné postupy poznať a študent by ich mal zvládnuť tak, aby ich vedel využiť, keď sa dostanú do komerčného prostredia. Samozrejme, ak fotografa osloví napríklad nejaké mesto, aby nafotil jeho architektúru a prírodu, mal by vedieť, kedy tieto hodinky sú a ako ich svetlo využiť v prospech komerčnej fotky. Musí vedieť pracovať so svetlom, s farbami a mať techniku čím viac pod kontrolou. Na druhej strane je dôležité, aby si našiel aj vlastnú cestu a vedel, že krajina sa dá spracovať aj inak. A zároveň poznať vývoj v krajinárskej fotografii. K tomu patrí aj vedomosť, ako sa fotila krajina v polovici 19. storočia, aké boli prístupy a trendy. Treba ich motivovať k tomu, aby si nachádzali niečo svoje, aby krajinu vedeli podať osobnejším spôsobom. Je to inšpirácia, aby som študentom ponúkol rôzne pohľady na krajiny, ale zároveň, aby ich vedeli čo najlepšie spracovať, aby svoj zámer vedeli uchopiť aj technicky. Cieľ posväcuje cestu…
Mne sa tvoj štýl páči, ale obaja vieme, že takéto zábery si mesto do brožúrky o cestovnom ruchu nevyberie. Vyberú si fotky, ktoré sa budú páčiť väčšine ľudí. Keď fotíš komerčne, je to asi iné a sám musíš zohľadniť predstavy a potreby klienta.
Vždy je to komunikácia medzi zadávateľom a fotografom. Je to o tom, do akej miery sa s ním chcem pretnúť v predstavách. Dobrým kompromisom je napríklad môj posledný koncept Tiché mesto. Nafotil som krajinu po svojom a pritom séria dokázala osloviť aj širšie publikum. Nie je to tvrdý koncept podaný spôsobom, ktorý by oslovil len veľmi špecifickú skupinu. Je to niečo, čo som sa naučil. Samozrejme chcem, aby fotka oslovovala, no nemusia to byť masy. Ale keď je to veľa ľudí, je to fajn. Je dobré, keď má fotograf odozvu na svoju prácu, a keď si za ňou aj môže stáť. Naša práca by nemala vyzerať ako práca, ktorá je spravená nasilu. Zákazka, ku ktorej sa ani nechcem priznávať… Som presvedčený, že kompromis sa dá nájsť. Výstava Tiché mesto je toho príkladom. Nafotil som ho na viacero spôsobov, niektoré fotky oslovia viac, iné menej. Výber fotiek do médií a na výstavy bol robený podľa preferencií publika alebo kurátora výstavy. Dá sa robiť veci podľa seba a pritom osloviť rôzne typy publika.
Pred časom si pracoval na projekte Jungle city, ktorá spájala prírodu a mesto. Pracoval si na nej, pretože vnímaš, že zeleň ustupuje mestu?
Neviem to úplne posúdiť, ale na fotke ma baví to, že si realitu môžem do istej miery prispôsobiť. Samozrejme, realita mi musí „vychádzať v ústrety“. Dá sa povedať, že fotka mi umožňuje manipulovať svet okolo teba. Myslím to v dobrom zmysle slova. Môžeš ju podať svojim spôsobom, s ktorým nemusí každý súhlasiť. O tom je kreativita a subjektivita. Je dôležité, aby si fotografi uvedomovali, že fotkou môžu svet interpretovať. Je to vyjadrovací prostriedok.
Je to aj spôsob, ako ukázať ľudom, že môžu žiť šťastnejší život, všímať si viac pozitívne ako negatívne veci. Napríklad si môžu všimnúť, že, navzdory všeobecnému pesimistickému názoru, je aj v našom hlavnom meste množstvo zelených zákutí a prírody. Môžeš na tom stavať, použiť techniku a spôsoby, ktoré sa na to hodia a môžeš si vystavať vlastný príbeh, ktorý môže byť v rozpore so zaužívaným vnímaním reality. Niekedy môžeš naschvál provokovať.
Momentálne si na postgraduálnom štúdiu a popri tom učíš. Ako je ITF zameraný? Pre koho má zmysel na vašej škole študovať?
Sme dokumentaristicky zameraná škola, ktorá ale nechce byť úplne vyhranená. Naša škola sa snaží byť takou, aby študenti po jej ukončení vedeli fungovať v reálnom prostredí, aby boli schopní sa fotografiou živiť. Aby neboli vyňatí z reálneho komerčného sveta, pretože s ním budú prichádzať do styku. Budú pracovať pre klientov, ktorí budú mať svoje očakávania a budú ich do určitej miery musieť naplniť. Cieľom školy je udržať študentov v realite.
Čiže nechýbajú tam ani „praktické“ predmety?
Nie nechýbajú. Učí tam Štěpánka Stein, Kiva Novotný, veľmi dobrý český komerčný fotograf architektúry a produktový fotograf, Pavel Mára na portréty, Dita Pepe na portréty s novším prístupom. Ešte som nespomenul Jana Brykczyńskeho, Karel Poneš učí počítačové spracovanie obrazu, Ondřej Durczak je skvelý teoretik. Ondřej bol kurátorom mojej výstavy Železničné stanice. Celý súbor bol nafotený D850, pretože má super dynamický rozsah a ja sa rád hrám s rozsahom. Mám rád tlmenejšie kontrasty, trochu vytiahnem tiene, trochu stlmím svetlá.
Bol to dlhodobý projekt, asi pred rokom bola v Opave výstava.
Takmer každý rok sa ti podarí uchmatnúť si nejakú cenu na Slovak Press Photo. Čo to pre teba znamená. Rád súťažíš?
Je to dôležitá forma, ktorá má svoje miesto. Je to spôsob, ako ukázať a konfrontovať prácu. Dozvieme sa, čo sa vo fotožurnalistike deje, priestor má aj študentská fotka a vždy sú zaujímaví porotcovia svetových mien. Slovak Press Photo je takým záznamom, čo sa za posledný rok v našej spoločnosti udialo. Je dôležité, že Slovak Press Photo tu je a to, že sa snaží sa o progres. Pri vyhláseniach je zase fajn stretávať ľudí s fotografického prostredia. Vernisáže sú príjemné sprievodné aktivity súťaží.
Dnes už nebohý fotograf Stanley Green, ktorý bol niekoľko rokov predsedom Slovak Press Photo, sa vyjadril: „Tam vonku je diabol a vy (fotografi žurnalisti) ho musíte ukázať, aby sa ľudia spamätali.“ Takto vnímal poslanie žurnalistickej fotky. A ja som bol potom milo prekvapený, že v Slovak Press Photo nevyhrávajú len drastické zábery, ale aj estetické a koncepčné. Čo vnímaš ty ako cieľ dokumentárnej fotky?
Žurnalistika má svoje charakteristiky, poslania a limity. Rád fotím krajinu, kde má človek priestor svojho vlastného výkladu. Žurnalistika má poukázať na to dobré alebo naopak zlé, čo sa v spoločnosti deje.
Je ale pravdou, že skôr priťahuje to negatívne, veď najčítanejšími plátkami je bulvár, v ktorom sú iba drámy alebo nepodstatné plytké senzácie.
Bolo by dobré, ak by žurnalistická fotka dokázala ukázať aj niečo iné, ľudí vzdelávať, kultúrne obohacovať. Kategórií v žurnalistickej fotke na súťažiach ako Slovak Press Photo a World Press Photo je viacero – kultúra, šport, každodenný život alebo dlhodobý dokument. To sú kategórie, v ktorých je priestor na pozitívne posolstvá. Aj to je prínosom takýto široko zameraných fotografických súťaží. V aktualite sa ponúka poukázať na negatívny jav.
Uznávam, že veľa vecí, na ktoré poukážu fotografi a novinári, sa môže zmeniť. Veci, ktoré si ľudia nevšimli, neprikladali im dôležitosť. Alebo aj keď sa ukáže dráma, ľudia sa niekedy spamätajú. Len či už toho nie je tak veľa, že sa ľudia jednoducho otrasú a idú ďalej?
Obrazom sme zasypávaní až príliš. Ja tiež nie som zástanca toho, keď sú takéto súťaže preplnené negatívnymi správami. Malo by to byť aj o tom, ako informáciu podať zaujímavým spôsobom, aby to nebolo zase len konštatovanie situácie. Autor by mal pridať niečo extra. Situáciu v porovnaní s ostatnými posunúť trochu ďalej.
Ty si si v drvivej väčšine vybral urbanistickú krajinu. Už si povedal, že nechceš opakovať a fotiť klišé zábery. To je spôsob, akým sa chceš odlíšiť?
Som mestský človek, mesto mám rád, zaujíma ma mestská krajina, premeny mesta, vzťah človeka a krajiny, ako sa mení krajina, ako rastie mesto. Vzťah nás a prírody, to ako krajinu staviame, formujeme, ako sa s ňou vysporadúvame, ale aj to ako sa krajina vysporadúva s našimi zámermi. To všetko ma baví sledovať.
Každá téma sa dá nejako zobraziť a dá sa o nej premýšľať. Môžem reprodukovať, alebo nadväzovať na tvorbu predošlých autorov. Dôležité je, ak má fotka aj spoločenský rozmer a môže spoločnosti pomôcť.
Keby si mal vybrať zo svojich projektov taký, ktorý ti najviac prirástol k srdcu?
Bavia ma všetky moje projekty a rád sa k nim vraciam. Niektoré témy sa dajú robiť aj desať rokov a neustále ich môžem dopĺňať. Baví ma nadväzovať na ne v rôznych podtémach. Jungle city bol koncept, ktorý je súčasťou širšej mestskej krajiny, rovnako aj Tiché mesto. Mestské dvory ma bavili, v tých by som chcel pokračovať. Zaujímavé je porovnávanie starých a nových, dokumentovanie, ako staré stavby zanikajú a nahrádzajú ich masívne developerské projekty.
Čo je v tvojej fotografickej výbave?
Na krajinu mám D850. Jej výhodou je vysoké rozlíšenie a veľký dynamický rozsah. Kúpil som si aj Z 6, tá je zase tichá a veľmi dobre zaostruje pri portrétoch.
Keď fotím filmovačky, musím sa vedieť spoľahnúť na zaostrovanie, pretože príležitosť sa neopakuje. Keď som fotil zrkadlovkou, nemohol som cvakať počas ostrého natáčania, pretože zrkadlá zvukárom vadia. Musel som fotiť len vtedy, keď sa netočilo naostro a to nebolo ono. Pri ostrom točení sa podáva maximálny výkon a celá scéna je vystavaná dokonalo. Až pri ostrom točení je kompletná aj vizáž a styling hercov. S tichou závierkou Z 6 už zvukárom neprekážam. Je dôležité, aby fotograf pri výbere techniky rozmýšľal čím čo fotí a prečo.
Najradšej mám ohniská medzi 30 – 50 mm.
Ešte stále vytiahneš aj filmový stredoformát?
Áno. Štvorec je taký statickejší, páči sa mi ako formát. Fotiť so stredoformátom je pomalšia práca. A to mi niekedy vyhovuje. Niekedy mi menej možností dáva paradoxne väčšiu slobodu. Veľa možností dokáže zahltiť myseľ a de facto fotografa obmedzí. A namiesto „čo“ začneš riešiť „ako“…
Fotil si niekedy aj streetku?
V Tokiu, Londýne, Chicagu som fotil streetky na štvorec. Ale aj napríklad na našej Miletičke. Na ulici mi vyhovovalo, že je to pomalšie. Veľmi ma to bavilo. Niektoré z týchto fotiek boli dokonca použité aj v kampani na Národné divadlo v Čechách.
Na tvojej webovej stránke som i všimol, že fotografický záber máš ešte o dosť širší. Čo je pre teba najzaujímavejšie z komerčného fotenia?
Bavia ma portréty. Viem urobiť portréty aj v ateliéri, ale je pre mňa zaujímavejšie fotiť v reálnom prostredí s umelým alebo prirodzeným svetlom, či už v interiéri alebo exteriéri. Mám rád, keď môžem pracovať s farbami, priestorom, ktorý mi pomôže dotvoriť fotku. A ešte mám rád architektúru.
Fotil si aj známe osobnosti, napríklad pána Chudíka. Aké máš skúsenosti a spomienky na takéto fotenia?
Magazínová práca prináša aj stretnutia, ktoré sú obohacujúce. Fotograficky to nie je niekedy ideálne, časové obmedzenia bývajú veľké, ale zážitok zostáva, či už Ladislavom Chudíkom, Jiřím Menzlom a ďalšími. Mal som to rád, pretože fotenie sa väčšinou spájalo s rozhovorom.
Niekedy som mal len niekoľko sekúnd alebo minút v zlom svetle na herca, ktorý sa ponáhľa a musel som byť dostatočne zručný a rýchly. Musí tam byť aj ochota robiť kompromisy. Aj keď mám nejakú predstavu, prinesiem si so sebou svetlo, ale protagonista povie, že bude v tejto uličke alebo maskérni… Vtedy musím dobre zareagovať, aby bol výsledok vrámci možností čo najlepší. Môže sa to úplne líšiť od predstáv, ktoré som mal, ale na druhej strane ma to môže aj pozitívne prekvapiť. Čakám horšie a zrazu dostanem ešte lepšiu príležitosť.
Aký si kamarát s počítačom a úpravami?
Tak primerane. Snažím sa spraviť fotku na mieste čo lepšie. Nie som expert na zložité úpravy, ale viem slušne užívateľsky urobiť to, čo potrebujem.
Čo hovoríš na trendy, že dnes sa všetko vylepšuje, vyhladzuje, zužuje, predlžuje, len aby človek dobre vyzeral?
V dokumentárnej fotke zásah do obsahu určite nie. Tam som zástanca čo najčistejšej fotky. Na fotky z projektu Tiché mesto boli aj také reakcie, že veď tam tých ľudí si mohol vyretušovať. Ale to by ma nebavilo. Mňa bavilo čakať, kým tam ľudia nebudú. Krajinu zaznamenať takú, aké je, nemanipulovať ju v postprocese. Prispôsobím farby, vyrovnám línie, ak je tam skreslenie, ale pri dokumentárnej fotke sa snažím, aby to bolo čo najreálnejšie. Pri portrétoch je to kompromis. Niekedy sú ľudia až posadnutí úpravami a potom už fotky nie sú totožné s realitou. Nemal by to byť radikálny zásah do výzoru, inak je to skôr virtuálna realita a ja k tomu nemám vzťah.
Ďakujem za rozhovor Peter a prajem všetko dobré.
Petra môžete sledovať na Instagrame TU.
Séria Tiché mesto
Séria Jungle city
Séria Wild forest
Séria Stanice
Séria Searching
