Norbert Sommer: Mongolsko je monumentálny zrakový vnem, je to krajina môjho srdca

S Norbertom Sommerom som sa zoznámil vďaka Tomášovi Hulíkovi. Práve s Tomášom často spolupracuje pri fotografovaní a natáčaní divej prírody u nás i v zahraničí. Spoločne sme pred pár rokmi  so skupinkou wildlife nadšencov strávili týždeň v Delte Dunaja v Rumunsku. Keď som videl jeho nadšenie pre prírodu a pre značku Nikon, vravel som si, že by to bol zaujímavý kandidát na rozhovor pre Nikonblog. Chvíľku nám to trvalo, ale konečne sme sa zišli pri super obede v Norovej reštaurácii a porozprávali sa. Nech sa páči – cestovateľ, fotograf a kameraman Noro Sommer.


Trailer k filmu Divoké Slovensko, na ktorom Noro spolupracoval s Tomášom Hulíkom

Noro, všetci, ktorí ťa poznáme, vnímame ťa od nepamäti ako wildlife fotografa. Nelákal ťa niekedy aj iný žáner fotografie?

Vždy, dá sa povedať už od malička, ma bavila príroda a krajinárska fotografia. Wildlife fotografia je pomerne osobitá a vyžaduje si špeciálne vybavenie, ktoré bolo v tých časoch ťažko dostupné a bolo finančne náročné. Hneď ako som si to mohol dovoliť, začal som si kupovať „veľké“ objektívy a odvtedy je wildlife mojím najobľúbenejším žánrom . Vďaka wildlife fotografii sme si blízki s Tomášom Hulíkom. V lesoch, na lúkach, pri mŕtvych ramenách sme spolu trávili dni, týždne, mesiace, roky… 😊 A snažili sme sa zachytávať hlavne život v prírode. 99% mojich fotografií tvorí príroda.

Veľa cestuješ…

Takéto fotografovanie je s tým samozrejme spojené. Precestoval som veľký kus sveta. Milujem hlavne chladné severské krajiny. Potom, čo som prešiel Kanadu, Aljašku, Švédsko aj Nórsko, zahorel som láskou k Mongolsku, na ktoré sa mi podarilo zlákať aj Tomáša. 😊 V Mongolsku som bol už 17-krát. Je to krajina môjho srdca.

Je vidieť v takom časovom úseku zmeny v Mongolskej prírode, turizme a modernizácii krajiny? A nemyslím teraz len pozitívne, v iných krajinách vidíme, že  veľký rozmach turizmu krajine možno finančne na čas pomohol, ale prírode uškodil.

Mongolsko má veľkú výhodu, je to veľmi riedko osídlená krajina. Na ploche približne 4-krát väčšej ako Francúzsko, žijú necelé 3 milióny obyvateľov, z toho 2/3 žijú v hlavnom meste. Čiže hustota obyvateľstva je minimálna.

Po prvýkrát som do Mongolska priletel v roku 1999. V tých časoch bolo hlavné mesto ešte staré, takpovediac „stalinistické“ mesto, na ktorom zanechala stopy nadvláda ZSSR. Bolo veľmi neútulné až škaredé. Malo akýsi zvláštny ráz, ktorý mi bol nakoniec aj sympatický. Dnes je Ulanbátar ako hocaké iné svetové veľkomesto s mrakodrapmi, presklenými budovami, s bankami a obchodmi, v ktorých kúpiš čokoľvek.

Ale ráz krajiny sa veľmi nezmenil a to preto, že je tam málo cestných sietí. Tie sú vybudované len v okolí väčších miest, čo pre Mongolsko znamená mestá s 30 až 50 tisíc obyvateľmi. Do odľahlejších častí sa dostaneš iba na UAZe (pozn. autora: sovietsky dvojnápravový osobný terénny automobil so zvýšenou priechodnosťou). V týchto častiach neexistujú servisy, čiže podstatná je jednoduchosť. No a najdôležitejším dopravným prostriedkom je kôň, jak a ťava. Mongolsko si stále zachovalo ráz prírody a krajiny, ktorý som inde na svete nezažil. Tu nenájdeš stánok s Coca-colou.  Je to jedna z posledných divočín, ktoré poznám. Neuveriteľne fotogenická krajina.

Tomáš hovorieva, že Mongolsko sa nedá nafotiť. Že si ho musíš vyskladať z malých útržkov. Akonáhle namieriš širokáč na tú veľkoleposť, na diaľky, tak sa stratia, keď ich nazoomuješ, máš len výrez. Mongolskú krajinu vraj do jednej fotky nezmestíš.

Je to pravda. Mongolsko je tak monumentálny zrakový vnem, že zachytiť ho na fotke je problém. Ale keď sa ti podarí dobrý výrez z krajiny… Širokáče používame minimálne, skôr stredné ohniská až teleobjektívy.

Zachytiť celkovú podstatu Mongolska môže byť naozaj problém, ale fotky sa tam dajú robiť úžasné, krajina je zvlnená, čo vyniká aj vďaka tieňom. V Mongolsku sú zvláštne mraky, akosi striktne ohraničené, aké som inde nevidel a dotvárajú neuveriteľnú oblohu. Cez deň mraky na oblohe a v noci dokonalá tma, akú u nás už nepoznáme. Kým som nefotil v Mongolsku mliečnu dráhu, netušil som, že existuje toľko hviezd.

A farby? Všetci nás podozrievajú, že prifarbujeme fotky. Ale Mongolsko má unikátne svetlo a dokonalú čistotu vzduchu. Opary tam úplne absentujú. Keď odfotíš hviezdnu oblohu, západ či východ slnka, farebné spektrum je tak výrazné, že ťa doslova ohúri. 

Polarizák teda v Mongolsku nepotrebuješ.

V prvých rokoch som v Mongolsku polarizák používal, čo spätne ľutujem, lebo neprirodzene až nereálne zmenil farby. Nakoniec som polarizák úplne prestal používať.

Nie je to podobné aj v Nórsku? Tam je tiež výnimočne čistý vzduch.

Nórsko je samozrejme na naše pomery neuveriteľne čistá a krásna krajina. Ale je iná. Žijú tam milióny ľudí, ktoré používajú milióny áut. Je to síce krajina, ktorá si na rozdiel od Slovenska dokázala zachovať väčšinu svojich krás, o ktoré sa starajú, ale s Mongolskom sa to porovnať nedá. Tam jednoducho, s výnimkou veľkých miest, nemá čo prírodu znečisťovať.

V Mongolsku sú zaujímavé a fotogenické aj domáce zvieratá, ako sú jaky a vďaka veľkej rozlohe krajiny  rôznorodosť vegetačných pásem. Tundra v Altaji, krásne lesy v tajge cez stepi až po púšte na juhu. V lesoch sú krištáľovo čisté rieky veľkosti Váhu, z ktorých môžeš pokojne piť.

Mongolsko je známe svojim orliarstvom a sokoliarstvom. Mongoli majú dravce vo veľkej úcte. Môžeš sa tu dostať do blízkosti orola či supa hnedého, ktorý je najväčším dravcom žijúcim na severnej pologuli. Žeriavy bez obavy tancujú vo vzdialenosti 20 metrov od teba. Sú tu unikátne príležitosti na fotenie, o ktorých u nás môžeme len snívať. Podľa správania zvierat hneď vidno, na ktoré druhy sa v ktorej krajine poľuje.

Je teda na fotenie žeriavov Mongolsko lepšie ako nám blízke Hortobághy v Maďarsku?

Žijú tam iné druhy žeriavov. Mnoho vtákov je rovnakých ako u nás, ale vyskytujú sa tam aj úplne odlišné ázijské druhy. Dokonca sem prelietajú aj dravce z Japonska. Je to určite iné. Výnimočné je hlavne to, do akej blízkosti sa ku dravcom môžeš dostať.

A vtedy ani ty, výlučný wildlife fotograf, neodoláš a nafotíš aj lovcov, ktorí s  dravcami pracujú. 😊 Jeden z málo prípadov, kedy namieriš foťák aj na ľudí?

Áno. Lovec držiaci na rukách orla je pre mňa niečo úplne iné, ako chlap v kravate sediaci v kaviarni. Toto má pre mňa prírodné čaro. Minulý rok sme boli aj na známom orlom festivale na Altaji. Zúčastnilo sa ho 300-400 orlích lovcov. Je to jedna z posledných tradícií tohto typu, ktoré sa zachovali. Dúfam, že im to vydrží.

Spolu s Tomášom ste dokonca na cestách po Mongolsku vyrazili aj za odľahlým kmeňom Cátanov.

Cátan znamená v miestom dialekte „Sobí ľudia“. Na miesto sme dorazili po troch dňoch cestovania na koni. Je to kmeň, ktorý žije jednoduchým spôsobom. Živia sa chovom sobov. Ako jedni z mála majú povolené prekračovať ruské a mongolské hranice, nikto ich pohyb nereguluje. Odjakživa žijú v horách v oblasti tajgy v neskutočne ťažkých podmienkach. Žijú v nadmorských výškach cez 2000 m n.m. v najchladnejšej severozápadnej časti Mongolska, kde teplota v zime dosahuje -55°C.

Na rozdiel od Mongolov nežijú v jurtách ale v típí podobne ako indiáni. Oblasť má úplne iný ráz, ľudia tu majú svoj jazyk, kultúru, sú veľmi príjemní, pohostinní. Mongoli, keďže žijú v náročných podmienkach, sú nútení si pomáhať. Tam kedykoľvek, komukoľvek môžeš vojsť do obydlia a každý ti pomôže. Máme sa čo od nich učiť.

Počas jedného z našich rozhovorov si povedal, že aj deti sú tam iné. Na rozdiel od našich moderne vychovávaných, nie sú mongolské deti pánmi svojich rodičov a neplačú len tak pre hocičo.

Má byť normálne, že dieťa nemá len práva, ale aj povinnosti a nie je v poriadku, ak deti nemajú postavené mantinely. V Mongolsku rodičia venujú pozornosť potrebným veciam. Z materiálneho hľadiska sú rodiny veľmi chudobné, ale naopak duchovne sú bohatí. Rodičia tam, ako všade na svete, svoje deti milujú neskonale, ale nemajú priestor to, čo je nepodstatné. Pripravia ich do života, od malička deti pomáhajú, starajú sa o kone, jaky.

Boli sme svedkami, ako 2-ročné dieťa kŕmilo jednoročné, 3-ročné si išlo samo umyť ruky a vypadlo mu pár sĺz, keď nedokázalo zdvihnúť sud s vodou. Tak sme mu pomohli. Prehnanú starostlivosť, akú často vidno u nás, to v Mongolsku nenájdeš. Pre toto všetko tam rád chodím. Obdivujem ľudí, ich život. Mám ich rád. V jednoduchosti je krása.

Je aj na Slovensku nejaké miesto, kam sa rád vraciaš?

Narodil som sa v Spišskej Sobote, pochádzam z komunity spišských Nemcov, ktorí žili v Tatrách. Potom som žil v Nitre a po vysokej škole som začal pracovať v Bratislave.

Na Slovensku vždy boli mojim favoritom Pieniny, miloval som ich od detstva. Dnes Pieniny trpia, ako každý národný park. Sú pomerne malé a navštevuje ich veľa ľudí, špeciálne odkedy tam povolili bicykle. Takže som v poslednom čase vymenil Pieniny skôr za Tatry, ale chodievam tam zásadne mimo sezóny. A mám rád aj Karpaty, bývam 10 minút od lesa a každý deň v ňom strávim minimálne jeho polovicu. Prejdem 15-20 kilometrov s foťákom, kamerou. Karpaty sú môj druhý domov, najnavštevovanejšie a najobľúbenejšie miesto.

Aké to bolo prísť spod Tatier bývať do Nitry a neskôr do Bratislavy?

Väčšinu času počas prázdnin sme aj potom trávili v Tatrách u starých rodičov, ktorých sme tam mali až do nedávna. Takže mal som taký mix aj juhu aj severu, nebola to vďaka tomu taká dramatická zmena. Nitra bolo príjemné mesto, hoci počtom obyvateľov veľké, ale úplne iného rázu ako Bratislava. Bola to taká veľká dedina, príjemná pre život s deťmi. V okolí bolo veľa lesov a jazier. Vody ma vždy fascinovali.

Ktorí fotografi ťa najviac inšpirovali?

Chvála vody bola moja najobľúbenejšia kniha od Martičeka, špičkový fotograf Sláva Štochl, ktorý robil fotoreportáže z rybačiek a lovov a obľúbeným fotografom bol aj Josef Sudek. Páčili sa mi jeho záhradné zátišia. Taký zvláštny typ fotografie.

Sudek ani Martinček ale neboli wildlife fotografi.

Oni nie, ale Štochl áno. Vedel zachytiť atmosféru. Dnes sa každý snaží spraviť full frame fotku jeleňa, takzvanú atlasovku, ale často tam chýba atmosféra a prostredie. Mne sa vždy páčili fotky zvierat zasadené do krajiny, v ktorej žijú, ktoré napovedajú o spôsobe ich života. Toto ultra detailným fotografiám chýba.

Videl som dokument, v ktorom robil pre fotografov workshop Andy Rouse, svetoznámy wildlife fotograf. Prechádzali cez džungľu popri starom zarastenom chráme a v jednom z okien zbadali tigra. Fotografi nasadil čo najdlhšie teleobjektívy a fotili hlavu tigra. Vznikli fotografie ako z hocakej ZOO. Iba Andy si vzal na túto vzdialenosť kratšie ohnisko, možno 100mm a odfotil krásny celkový obraz tigra aj chrámom, ktorý mal výnimočnú atmosféru.

Máš obľúbený objektív?

Mám viacero drahých a svetelných objektívov, ale čoraz menej na ne príde rad. Kúpil som si totiž objektív Nikon 28-300mm. Obával som sa, že kvalita na mojej D800 nebude dokonalá. Ale ukázalo sa, že je viac ako dostačujúca. 95% vecí fotím už len ním. Je to objektív, ktorým nafotíš od širokouhlých záberov až po stredné tele a zaostríš s ním na veľmi krátku vzdialenosť. Pre mňa ideálny objektív. V laboratórnych testoch možno nie je TOP, ale to nie je dôležité. Debaty typu „3 pixely naľavo sa mi zdajú byť neostré“ na 45 Mpx fotoaparáte sú absurdné. Fotka nemusí byť technicky dokonalá, ale môže taká byť obsahovo. Dnes vznikajú technicky ultradokonalé fotky, ktorým však chýba život.

Aj preto sme tu dnes spolu, aby sme podporili aj obsahovú stránku a fotografov inšpirovali. 😊

V tomto smere mi dalo veľa aj video, pretože pri videu, na rozdiel od fotky, potrebujem natočiť tri typy záberov – celok, polodetail a detail. Vďaka tomu môžeš posúdiť vizuálnu silu záberov. Potom zistíš, že zábery, ktoré neobsahujú len samotný objekt, sú komplexnejšie a majú väčšiu výpovednú hodnotu. Málokedy vznikne dobrá fotka, keď odfotíš len človeka. Potrebuješ ho vidieť v nejakom typickom prostredí, potom pochopíš činnosť, ktorú robí. A to isté je so zvieraťom. Najlepšie zábery vzniknú pri snímaní celkov, alebo aspoň polocelkov.

Predtým som používal fantastické 600mm supersklo od Nikonu. Odkedy robím video, prešiel som na 28-300mm a ohniská ako 150-600mm či 80-400mm. Sú oveľa univerzálnejšie. S dlhým teleobjektívom môžeš prísť o záber práve preto, že máš príliš úzky záber. A samozrejme pri cestovaní, ako absolvujeme v Mongolsku, keď sa denne presúvame peši po horách, je rozdiel, či nosíš kilový alebo päťkilový objektív.

Výhodou fotoaparátov s vysokým rozlíšením je to, že môžeš urobiť výrez. Aj keď „nedočiahneš“ tak ďaleko, vieš to dodatočne vyrezať. V tom naozaj vidím zmysel mnohých pixelov. Inak ani pri tlači na výstavné rozmery 60x80cm nespoznáš rozdiel, kým sa nepozeráš lupou. Dôležitá je kvalitná tlač.

Ak, tak v čom vidíš zásadný rozdiel v novších modeloch fotoaparátov oproti ich predchodcom?

Ja na nových Nikonoch najviac oceňujem dynamický rozsah. Práve teraz sa najviac zabávam tým, že fotky prevádzam do čiernobielej. Pri prevode, keď viac vnímaš poltóny, je vidno veľký rozdiel. Keď pracujem na fotkách zo starších vidím, že kvalitatívny rozdiel je enormný. Dynamický rozsah novších modelov je úžasný. Vždy, keď si v lese, niečo preexponuješ alebo podexponuješ. Keď je akcia, mení sa svetlo, často nestíhaš meniť nastavenia. Dnes keď D850 o jeden aj dva expozičné stupne podexponuješ, nie je to žiaden problém.

V tomto je celý 800-kový rad veľmi dobrý, dokonca predčí aj na akciu a šport zamerané modely D4 a D5.

Určite. Používal som aj D4S, hlavne na ultra rýchle vtáčkárske akcie a video. D4S mal crop faktor 2,7 pri  full HD videu. Preto bol na wildlife video perfektný, ale kvalita obrazu radu D800 je lepšia.

Prečo fotíš Nikonom? Má z tvojho pohľadu nejakú výhodu v porovnaní s inými značkami?

S Nikonom fotím takmer 30 rokov. Fotografoval som mnohými Nikonmi v zlých podmienkach na púšti, v pralesoch, na snehu a nikdy nezlyhali tak, že by som nemohol ďalej fotiť. Kedysi som mal požičaný Nikon FE. Bol to nezničiteľný foťák. Aj po nehode na lyžiach, kedy ho prerazila palica, bol ďalej funkčný ešte niekoľko rokov. A toto sa mi potvrdilo aj pri ostatných. Mal som už asi 15 typov Nikonov a žiaden sa mi nepokazil. Ich robustnosť je perfektná.

Na čom pracuješ momentálne, na čo sa tešíš?

Mojím snom je spraviť jedného dňa film o Mongolsku. Na to sa teším.

Pred časom sme spolu boli v Delte Dunaja. Ako sa ti tam páčilo?

Delta bola krásna, páčilo sa mi tam veľmi aj preto, že mám rád rieky, vodu, ryby a vtáky. Len mi tam neskôr začali vadiť detaily. Keď sme sa pozreli pod konár, všade boli plastové fľaše a igelitky snáď zo všetkých krajín, ktorými Dunaj pretiekol. Znečistenie prírody plastami je šialené. Ešte ako dieťa som chodieval na ryby, ale práve pre toto znečistenie, som prestal. Nechodil som ani tak na lov rýb, ako si oddýchnuť do prírody a vadilo mi byť medzi odpadom. Všade sú rozbité fľaše, plechovky, plasty.

Doma sa snažíš produkovať menej odpadu?

Áno, dokonca moja manželka je v jednej veľkej firme zodpovedná za evidenciu plastových obalov, takže ona má na to aj odborné vzdelanie a oficiálne poverenie. 😊 Doma samozrejme separujeme. Keď idem do reštaurácie, nevezmem si polystyrénovú misku, ale prinesiem si svoj obedárik. Mám úctu. Tašku nosím, ako za starých čias, neberiem si v obchodoch igelitky. Mám rád prírodu a preto nevidím dôvod, prečo nemať tašku alebo košík ako kedysi.

Ale aj napriek našej snahe sme často prekvapení, že sáčok, ktorý je určený na plastový odpad, je po dvoch dňoch plný. Príliš veľa výrobkov je balených do plastových obalov, ktoré plnia smetné koše. Toto je pre mňa Dark side of the world. Spotreba a produkcia plastov je šialená.

Čo robíš momentálne radšej, video, vďaka ktorému si začal na prírodu pozerať cez objektív ako na celok, alebo je to stále fotka?

Sú to také spojené nádoby. Vždy keď točím, spravím si aj zopár fotiek a naopak. Štve ma keď fotím a nemám so sebou väčší a ťažší statív, ktorý je potrebný na točenie videa s dlhšími ohniskami. Urobím fotku a vidím zviera, ktoré by som mal rád nafilmované. Nikdy nevieš, kedy ten ťažký statív budeš potrebovať. Archív je najväčšia hodnota filmára. Tak je to jedno s druhým, nemám prioritu. Každé je iné. Dnes sa už pri natáčaní videa na zrkadlovku dá našťastie aj fotiť. Túto funkciu často využívam.

Za roky fotenia a natáčania videa musíš mať na diskoch veľké množstvo dát.

Archív filmára treba udržiavať a v tom som veľmi poctivý, aj na fotografiu aj na video. Používam softvér Media Pro od Phase One. Je prepojený s Capture One, čiže ukladáš všetky úpravy, ratingy a kľúčové slová. V tom mám veľký poriadok. Ak archív presiahne niekoľko terrabitov, musíš pri hľadaní presne vedieť, kam siahnuť. Keď mi Tomáš zavolá, že potrebuje ďatľa alebo rosničku, vďaka tomuto programu viem v momente súbor nájsť, vybrať a poslať mu ho.

Striháš si videá sám?

Strih videa nerobím, je to veľmi náročné, jednoducho to musíš vedieť. Prístroje na strih filmov stoja milióny eur a na počítači sa úžasný film vytvoriť nedá.

Čo je ešte pri videu náročné?

Málokto vie, že komplikovaný je pri videu zvuk. Ten treba nahrávať osobitne.

Aj keď točím video v lese v Malých Karpatoch, som sám ďaleko od Bratislavy, ale zvuk z videa sa nedá použiť. Keď si ho pustíš, stále je počuť zvuky z mesta a hluk z dopravných prostriedkov.

Aj keď sme s Tomášom pred dvoma rokmi natáčali pre ORF Divoký Istanbul, nahrávali sme aj rôzne zvuky, špecifické zvuky morských vtákov, alebo keď sme potrebovali natočiť lode. Používali sme smerové mikrofóny a profi rekordér, ale aj tak získať čistý kvalitný zvuk bol obrovský problém. Ani na šírom mori nie je úplné ticho.

Ale v takom Mongolsku je použiteľný zvuk aj z videa. To je asi jediná krajina na svete, kde sa to dá. 😊

Pri natáčaní divokého Istanbulu ste používali svoju techniku?

Sčasti. Keď sme začínali pracovať pre ORF, vypýtali si naše objektívy, aby vyhodnotili, či ich môžeme použiť na filmovanie. Dali sme im kompletnú zbierku asi desať Nikon objektívov. Všetky prešli bez problémov aj na 4K profi kamery Sony s adaptérmi. Aj 28-300mm, o ktorom si ľudia myslia, že nemôže byť opticky kvalitný, bez problémov schválili. Dokonca režisér filmu, ktorý s nami občas filmoval, si ho raz požičal a ani nám ho nechcel vrátiť. Aj pri tomto profi filme to bol náš najpoužívanejší objektív.

Dá sa vidieť film Divoký Istanbul na internete?

Film sa predáva. Vysielal ho ZDF a Universum na ORF 2 a niekoľko dní potom sa dal pozrieť v archíve, ale či dá ešte niekde nájsť, neviem.

Upútavku na film Divoký Istanbul nájdete tu:
https://www.facebook.com/ORFUniversum/videos/1807617675917276/

O čom je?

Film je veľmi zaujímavý, mestský wildlife, ktorý je dnes populárny. Istanbul je nádherné mesto. Točili sme od delfínov až po dážďovníky hniezdiace v strechách starých stavieb. Sú tam monumentálne scenérie. Cez Bospor tiahne 400 000 bocianov. Boli to úžasné zážitky, vidieť to naživo. Istanbul sa stal pre mňa a Tomáša obľúbeným miestom, strávili sme tam mesiac a bolo to nádherné a nezabudnuteľné.

Noro, ďakujem za rozhovor a už teraz sa teším na tvoj film o Mongolsku, musí to byť úžasná krajina 😊

Ďakujem aj ja a pozdravujem všetkých čitateľov Nikonblog.sk.

 

Všetky fotografie v článku: ©Norbert Sommer

 

Zdieľaj

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.