Načo nám je fotka?

„Každý rok je urobených viac fotografií, ako za celú doterajšiu históriu fotografie.“ (Štúdia The Future Laboratory pre spoločnosť Nikon prezentovaná na Photokina 2014.)
Prečo teda fotografovať, keď šanca, že sa presadíme vo fotografii, je tak malá? Načo nám je fotka, keď sa zdá, že priestor je preplnený fotografiami? Prečo fotografovať, aj keď to úplne nevieme a ľudí naše fotografie neohurujú?

Mám pripravené fotografie do ďalšieho blogu o charakteristickom objektíve Nikkor AF-D 50mm f/1,4. Fotografie zachytávajú moju rodinu, manželku i deti. Sú charakteristické bokehom, výrazom. Technicky trochu drsné či neokrôchané, ale so zvláštnym čarom. Objektív je starší, nemá najkrémovejší bokeh, aký majú súčasné objektívy s okrúhlymi lamelami clony a má kde tu aj nejaký odlesk a závoj v protisvetle. Presne tie malé nedokonalé nuansy sa mi na ňom páčia a o tomto objektíve som mal v pláne dnes večer písať…

Ale nemôžem, prepáčte. Už takmer týždeň som bez svojej rodiny. Pri triedení fotografií mám problém, ktoré vyberiem. Nie som objektívny, páčia sa mi všetky, na ktorých je hoci len malý náznak charakteru mojich najbližších. Tu je rozpustenosť, inde hanba, váhanie, čistá radosť alebo bolesť a plač. Neviem ich ani vytriediť a už tobôž nie písať text o objektíve. Trasú sa mi prsty a vlhnú mi oči (povedzme, že od monitora 🙂 ). Šípkami sa posúvam z fotografie na fotografiu, zastavím sa, zväčším obraz… Vyjdem zo súboru, kde mám fotografie z menovaného objektívu a pozerám si ďalšie a ďalšie z našej spoločnej histórie.

Hej, prestaňte si myslieť, že som príliš sentimentálny alebo pochabý. Som normálny muž, viem byť tvrdý, niekedy až priveľmi. Nie som preromantizovaný (o tom by vám vedela hovoriť moja žena). Keď treba, viem drsne brániť svoje ideály či presvedčenie. Viem vybuchnúť ako ekrazit. Často neoprávnene. Pomýlim sa. Viem aj vyľakať a šokovať ľudí svojou neovládnutou emóciou. Niekedy tým spravím hanbu na verejnosti. 🙂 Píšem vám to preto, aby ste vedeli, že som úplne bežný chlap. Cholerik, ale pracujem na sebe. 🙂

A tiež vás chcem ubezpečiť, že sa v našej rodine nedeje nijaká tragédia. To len manželka s deťmi a jej rodičmi odišli navštíviť mojich rodičov a ďalších príbuzných. Takže dovolenkujú. Ja som pre prácu nemohol a som už nejaký čas doma sám. Ešte pred týždňom som si myslel, že to bude super. Mať dve malé deti (2 a 4 roky) náročné na čas, na venovanie plnej pozornosti, je náročné. Klobúk dole mamy!

Myslel som si, že si počas týždňa oddýchnem, že napíšem niekoľko článkov na tento blog, dorobím veci, na ktoré som už dávno nemal čas a že si aj nerušene zafotím. To všetko je pravda a deje sa to, aby ste si nemysleli, že nie som schopný prežiť sám a plniť si svoje úlohy. 🙂 Len po večeroch, keď je už ticho, cítim sa sám. Po večernom telefonáte zrazu všetko stíchne. Idú spať, no ja nepočujem, ako sa prevaľujú a dýchajú v postieľke, necítim ich vôňu, ani rozprávanie ich zážitkov zo sna. Ale mám fotografie. Opäť stláčam šípku, zväčším obraz. A o tom je fotka.

Nemusíme vyhrať World Press Photo, nemusia nás rozpoznať pre naše zábery na ulici. Je to aj tak každý rok ťažšie, lebo rozmach digitálnej fotografie spôsobil, že „každý rok je urobených viac fotografií, ako za celú doterajšiu históriu fotografie“ (Štúdia The Future Laboratory pre spoločnosť Nikon prezentovaná na Photokina 2014).

Nemusíme zanechať po sebe takú stopu, ktorú uvidia všetci a ktorá sa zapíše do učebníc o fotografii. Ale môžeme zachytávať tých, ktorých milujeme. Pre nás, pre nich samých. Prežitý život, energia, ktorú sme im venovali, nás definuje a charakterizuje. Je dobre si ju pripomenúť. Je to naša súčasť. A dáva nám silu do ďalšieho života, odhodlanie robiť dobré veci znova a tie, ktoré sme pokazili, lepšie. Som vďačný za fotografiu! Viem si vďaka nej sprítomniť hodnotné veci v mojom živote.

Čo na záver? Nič, môžete tento článok vnímať aj ako úvod do rodinnej fotografie, o ktorej som plánoval v najbližšej dobe napísať seriál. 🙂