Tento článoček vznikol vďaka nášmu garážovému majstrovaniu so susedom. Poprosil som ho, aby mi pozváral držiak na opierku pre spolujazdca na motocykel. Ochotný sused sa pustil s vervou do práce a čoskoro som mohol namontovať na motocykel praktickú opierku na mieru. V zmysle krásneho filmu „musíme si pomáhať“ odo mňa nechcel peniaze za odplatu. Na revanš som mu mal urobiť pár záberov z jeho vozového parku, ktoré chcel použiť na web. Akási ilustrácia toho, čo si ľudia môžu objednať či prenajať (výkopové práce, odvoz materiálu…). Tak sme si tľapli a dohodli sme sa na určitý deň a hodinu.
Bol som presný ako kráľ a v dohodnutom čase som bol na mieste. Uchvátilo ma svojou podobou. Stará industriálna časť s ošarpanými budovami okolo. To bolo ono, to k strojom sedí.
Na Nikon Z 7 som si vzal jeden štandardný zoom NIKKOR 24-70 mm f/4 S. Nemalo ísť o žiadne sofistikované fotenie, vyfotiť rad zaparkovaných strojov a ísť domov. A tak sme začali, nedbajúc na svetlo, ktoré fotke veľmi neprialo. Bolo akési sivé, nevýrazné a na strojoch nerobilo žiaden kontrast, ktorý by ťažkým mechanizmom prospel. Mal som pred očami tvrdé kontrastné fotky jednej siete obchodov s náradím pre mužov. Ale tak svetlo nevydalo, druhý termín asi riešiť nebudeme. Vyfotil som pár záberov, ale domov sme sa neponáhľali. Povedali sme si, že vyčkáme, či sa svetlo neumúdri. Ak nie, aspoň prehodíme spolu pár slov, veď sme sa nejaký čas nevideli.
No a vyplatilo sa. Po necelej hodinke sa v určitých miestach oblačnosť začala trhať a sem tam sa cez ňu predral osamelý lúč svetla. Ešte zaujímavejšia začala byť obloha o kúsok neskôr, keď sa takmer jednoliata oblačnosť začala trhať a na oblohe sa tvorili dramatické oblaky so sivomodrou oblohou v pozadí. Už som vedel, že fotenie dopadne lepšie, ako sme čakali. Poprosil som Martina, aby preparkoval jeden stroj, no vzhľadom na malý priestor a tesné usporiadanie strojov to bolo komplikované. Martin sa ale vynašiel, zodvihol sa na radlici a lyžici bagra a zvrtol a otočil takmer na mieste. Vytreštil som oči. Nikdy by som nepovedal, že sa toto dá urobiť s tak ťažkým bagrom.
Opýtal som sa, či vie aj iné triky a vtedy sa začala show. Martin dvíhal radlice, lyžice, opieral sa o ne. Keď obloha opäť stmavla a začala modrať zvyškovým svetlom, vedel som, že nám chýba už len jedno – teplé svetlo z reflektorov týchto zdanlivo neobratných mechanizmov. Modrá a oranžová (žltá) sú doplnkové farby, ktoré spolu fungujú veľmi dobre a ich kombinácia oku lahodí. Čerešničkou na torte bol múrik vo farbe bagrov.
Za pár minút pri stmievaní sme tak nafotili všetky fotky, ktoré sme potrebovali a boli naozaj lepšie, ako množstvo nezáživných s nudnom svetle. V postprocese som zosvetlil a saturoval žltú a oranžovú a stmavil a jemne desaturoval modrú. Vznikli tak pomerne sugestívne obrazy v takmer duotóne.
Bol som rád, že som to pri nevydarenom začiatku nevzdal.
Tento príbeh nie je jediný s podobným scenárom. Preto ak svetlo nespolupracuje, buďme trpezliví a neutekajme, ono sa možno umúdri. 😊
Všetky fotky v článku: Julo Kotus
