Niektorí autori fotografujú, aby získali lajky, prestíž, živobytie, aby sa realizovali vo voľnom čase… Nespochybňujem žiaden motív. Sú ale fotografi, pre ktorých je fotka všetkým a všetkým myslia naozaj vážne.
Umelci majú často citlivé duše a musia sa vyrovnávať s tlakmi, ktoré na nich vyvíja okolie, spoločnosť ale i minulosť. Zážitky akéhokoľvek druhu na citlivú dušu vplývajú omnoho intenzívnejšie.
A hlboko sa dotýkajú aj Heather Agyepong, ktorá už viac ako 10 rokov tvorí umenie na mnohých platformách od divadla, filmu cez tvorbu obrazov i fotografií. Ako mladé dievča bola náhle pohnutá, aby si kúpila fotoaparát. Priznáva, že po objavení svojich duševných problémov jej fotoaparát pomáhal vyrovnávať sa s nimi. O Heather som sa dozvedel pred dvoma rokmi zo seriálu Nikon Sessions Season 2 v dieli o sebavyjadrení pomocou fotografie. A prednedávnom som natrafil na sériu fotografií (dvojexpozícií) z jej projektu Ego Death (Smrť ega), ktoré ma zaujali ako prevedením, tak aj konceptom. Dnes sa mnoho ľudí ťažko vyrovnáva so svojimi problémami a jej príklad sa mi zdá inšpiratívny. Preto som sa rozhodol venovať jej priestor na našom blogu.
Kto je Heather Agyepong?
- Britská fotografka a vizuálna umelkyňa ghánskeho pôvodu žijúca v Londýne. Študovala herectvo, psychológiu (BSc) a magisterský študijný program fotografia a urbánna kultúra na Goldsmiths College, University of London
- Od roku 2009 pracuje v oblasti performance, divadla aj fotografie; jej diela sú súčasťou viacerých medzinárodných zbierok, vrátane Hyman Collection, Autograph ABP, New Orleans Museum of Art a ďalších
- Od roku 2022 je oficiálnou Nikon ambasádorkou
V hľadáčiku: duševné zdravie, identita a sebareflexia
Vlastné skúsenosti, zážitky a duševné zdravie definujú jej témy mentálneho zdravia, neviditeľnosti, diaspóry Afričanov a ich prijímania v ostatnom svete. Často využíva vlastné telo a autoportrét ako médium osobného i spoločenského dialógu. Cieľom je sprostredkovať “katarzickú skúsenosť” u seba samej, ale i u publika. Katarziou (z gr. „katharsis“ = očistenie, uvoľnenie) rozumie, že pomocou emócií vyvolaných obrazom, zvukmi, hudbou odhaľuje traumy, pocity, v ktorých sa nájdu aj iní. ktorých sa dotknú. Odhalia sa im, môžu byť prijaté a tým liečené, uvoľnené, očistené.
Ide o silné, niekedy až bolestné introspektívne zážitky, ktoré cez tvorbu (fotografiu, pohyb, performance) umožnia uvoľniť potlačené pocity, traumy alebo vnútorné napätie.
Pre diváka to môže znamenať, že sa po zhliadnutí fotografií „otvorí“ – vníma seba inak, prežije zraniteľnosť, empatiu alebo dokonca sebapochopenie.
Pre ňu samotnú je proces tvorby terapeutický nástroj – niečo ako „emotívne zrkadlo“, ktoré odhaľuje pravdu, ktorú by slovami ťažko opísala.
Heather Agyepong : „Art is not only a mirror of the self, it can also be a treatment room.“
(Umenie nie je iba zrkadlom seba samého, môže byť zároveň aj liečebňou.)
Najvýznamnejšie (a najnovšie) projekty
Wish You Were Here
Projekt inšpirovaný dielom Aidy Overton Walkerovej, slávnej afroamerickej vaudevillovej umelkyne, ktorá spochybňovala rigidné a problematické naratívy černošských umelcov. Bola známa ako Kráľovná tanca „Cake Walk“, ktorý začiatkom 20. storočia zachvátil Ameriku a Európu.
Počas prelomu storočí sa po Európe distribuovali pohľadnice s vyobrazením tanečníc Cake Walk, najmä vo Francúzsku, kde negrofília preberala kontrolu nad avantgardou. Pohľadnice boli často groteskné a urážlivé s lákadlom pre divákov, kde účinkujúcim chýbala dôstojnosť. Negrofíliou tu rozumieme pojem, ktorý má zložitý a často kontroverzný podtón – osciluje medzi kultúrnym obdivom a stereotypizáciou, niekedy až fetišizáciou čiernej identity.
Wish you were here (Kiežby si tu bola) využíva postavu Aidy Overton Walkerovej na prehodnotenie týchto pohľadníc nie ako pohľadníc útlaku, ale starostlivosti o seba s mandátom pre ľudí afro-karibského pôvodu, aby zaujali priestor. Obrázky skúmajú koncepty vlastníctva, nároku a duševnej pohody. Každý obrázok je prekrytý symbolikou, ktorá nabáda k diskusii o hraniciach toho, ako vnímame samých seba, a to v skutočnej aj imaginárnej realite.
Séria, ktorá stelesňuje Overtona Walkera ako sprievodcu, predka a zástancu, využíva satirické komentáre a zobrazenia radikálnej sebaúcty v snahe prelomiť prekážky ovplyvňujúce naše kolektívne duševné zdravie.
Projekt si objednala Hyman Collection. Špeciálne poďakovanie patrí Thomovi Bridgeovi, Stelle-Jane Odoemelam a Neve Marinou za všetku ich pomoc.
Ego Death
„Smrť ega“ je súbor diel inšpirovaný konceptom „tieňa“ psychiatra Carla Junga. Je hlboko osobný a zároveň univerzálny a predstavuje skúmanie seba, nedokonalostí, súcitu a radikálneho prijatia.
Podľa Junga „tieň“ tvoria aspekty osobnosti človeka, ktoré sa považujú za nevhodné, ktoré mohli byť zahanbujúce a boli a sú potláčané – často počas detstva a dospievania – rodinou, vzdelaním, spoločenskými normami a inými vonkajšími faktormi. Počas 12 mesiacov Heather Agyepong objavovala a skúmala svoje vlastné tien; rozoberala myšlienky a pocity hanby, pozorovala, čo premieta na iných ľudí, a používala voľné techniky písania/maľby v snahe konfrontovať sa s tieňmi a zmieriť sa s nimi.
Počas tejto cesty Agyepong identifikovala sedem rôznych postáv, ktoré sú predmetom fotografií v diele Smrť ega: Ó, dcéra, Sabotér, D ako…, Georgina, Lotova žena, Iba Pino a Niekto ma zastavte. V inštalácii pozostávajúcej z fotografií, textílií, zvuku a textu vytvára pútavý vizuálny jazyk pomocou dvojitej expozície, aby odhalila, ako sa jej tieňové postavy nevedome prejavujú v živote. Inšpirovaná hrou Tarella Alvina McCraneyho s názvom V mesačnom svite vyzerajú čierni chlapci modro, Agyepong inštinktívne volí modré odtiene ako farebnú paletu pre svoje autoportréty, symbolizujúce stav zraniteľnosti a hlbokú pravdu, ktorej sa sama postavila zoči voči pri vytváraní Smrti ega.
Agyepong nás – publikum – pozýva k sebareflexii nad našimi vlastnými tieňmi…
The Body Remembers
Telo je archív. Pamätá si všetko – dokonca aj veci, na ktoré hlava zabudne.
Silné nové sólové predstavenie Heather Agyepong s názvom Telo si pamätá skúma, ako trauma žije v tele, najmä u černošských britských žien naprieč rôznymi generáciami. Prostredníctvom jedinečného a pútavého vzťahu medzi publikom a umelkyňou vytvára katarzný zážitok.
Aby sme mohli milovať svoje vnútorné ja, musíme mu najprv venovať pozornosť, uznanie a prijatie. Keď si uvedomíme, že nebudeme potrestaní za to, že si priznáme, kým sme a čo cítime, dokážeme pomenovať problémy, ktoré vidíme.“
— bell hooks, autorka knihy Sisters of the Yam: Black Women & Self-Recovery
Predstavenie Telo si pamätá, ktoré vytvorila a predviedla multidisciplinárna umelkyňa a herečka Heather Agyepong, obsahuje rozhovory s černošskými britskými ženami, ktoré sa zotavujú z traumy. Predstavenie je inšpirované terapeutickou praxou tzv. autentického pohybu, v ktorej Heather Agyepong vystupuje ako „Pohybujúca sa“ a publikum ako „Svedok“.
Dynamické projekcie a pohlcujúca zvuková krajina pomáhajú divákom znovuobjaviť silu sebareflexie ako začiatok uzdravenia a zotavenia.
Spoluautorkami sú Imogen Knight (pohybová spolupráca) a Gail Babb (dramaturgia).
Predstavenie The Body Remembers vytvára priestor, v ktorom sa diváci i umelkyňa môžu sústrediť na seba – a zároveň byť prítomní jedni pre druhých.
Ďalšie projekty tejto skvelej umelkyne a fotografky nájdete na jej stránkach: https://www.heatheragyepong.com/
Link na oficiálne stránky Nikon ambasádori: https://www.nikon.sk/sk_SK/learn-and-explore/nikon-family/ambassadors/heather-agyepong
