Na prelome augusta a septembra v roku 2008 sme sa s partiou kamarátov vybrali na túru do Nízkych Tatier. Predĺžený štvordňový víkend sme chceli stráviť mimo Bratislavy. Po túre sme zašli k našim príbuzným na chalupu užiť si vidiecky pokoj. Keď sa povie sloboda od stresu, nočné hrobové ticho s miliónmi hviezd, praskajúca pahreba a priateľské debaty, v mysli sa mi okamžite vynára Osturňa – dlhá zamagurská dedinka pri poľských hraniciach.
Pracovná únava, piatková túra a iste aj večerné posedenie spôsobili, že sme sa prebudili pomerne neskoro na lákavú vôňu úžasných raňajok tety Marušky.
Počas jedla sa ozval miestny rozhlas. Vraj sa dnes (v sobotu 30. augusta) o jednej budú v dedine konať furmanské preteky. Nikto z nás netušil o čom je reč, ale znelo to dosť exoticky na to, aby sme sa rozhodli ísť to preskúmať. Samozrejme s fotoaparátom.
Miestom tajomnej udalosti bol bývalý dvor či ihrisko dlhé roky chátrajúcej základnej školy. Našli sme si dobré miesto a po chvíli čakania sa začali úvodné príhovory, predstavenie súťažiacich – furmanov s ich štvornohými pomocníkmi, svojské losovanie poradia (štartovacie číslo bolo na dne pohárika) a predstavenie trate a pravidiel. Súťaž sa mohla začať. Ja som vyrastal na dedine a chodil s rodičmi chystať a zvážať drevo z lesa, ale moji mestskí priatelia boli šokovaní krásou a silou ťažných koní. Podobné divadlo ešte nikdy nevideli.
Statné kone rútiace sa dva metre od nás, fŕkajúce, erdžiace a spotené od vynaloženého úsilia. Pod kožou im hrali svaly a nad kožou plieskali biče. Nie, ani jeden z furmanov neudrel svojho koňa… Preteky mali tri kolá, v ktorých furmani predviedli rýchle nakladanie guľatiny, cúvanie s vozom plným dreva, rýchlu jazdu cez most, slalom, beh do strmého svahu, vyloženie voza… Osobitne náročné pre kone vyzeralo ťahanie obrovských pňov. Za koňa najskôr zapriahli dva riadne hrubé a dlhé pne, po asi 15 m zapriahli ďalšie a po ďalších štvrté. Limit na túto disciplínu bol dve minúty, za ktoré mali kone prejsť s tou obrovskou záťažou čo najdlhší úsek trate.
Na ihrisku panovalo napätie prerušené kde-tu plesnutím biča, nadávkou furmana alebo povzbudzovaním fanúšikov. Pred vyhodnotením pretekov zaujala posledná exhibícia, v ktorej sa kone preťahovali s traktorom. Hoci všetci tlieskali koňom ako víťazom, myslím, že traktor bol predsa len silnejší. Keby sa nezahrabal do pol kolies, ale by mal pod kolesami pevnú pôdu, určite by si s koníkmi poradil. Drsne vyzerajúci súboj však bol veľmi efektný a furmani na výkon svojich kamarátov patrične hrdí. S rozžiarenými tvárami ukazovali na pol metrové brázdy, ktoré vyhrabal traktor pri snahe poraziť ich paripy.
Víťazné kone a ich furmani boli odmenení a my unesení týmto, pre nás nezvyčajným, zážitkom. A šli sme a užívali si vidiek, v ktorom akoby sa už dávno zastavil čas. Ešte existujú miesta, ktoré nám pripomenú, že existuje aj niečo iné, ako mobilné telefóny, internet a sociálne siete. 🙂
Pri fotografovaní v roku 2008 som mal so sebou APSC zrkadlovku Nikon D300 s objektívom Nikkor 16-85mm a fotografoval som väčšinou z diaľky.
Do Osturne som sa po nejakom čase vrátil (2012) a opäť fotografoval furmanské preteky. Tento krát už s Nikonom D800 a objektívmi Nikkor 28-70mm f/2,8 D a AF-S 70-200mm f/2,8G VRII. Snažil som sa vyhotoviť bezprostrednejšie blízke zábery aj za cenu nejakého risku a zaslintaných objektívov. Myslím, že sa mi podarilo niekoľko emotívnych a akčných záberov. Fotografie som spracoval do kontrastného čiernobieleho podania, ktoré sa mi k tejto téme hodí. Keď raz budete niekedy posledný augustový víkend niekde poblíž Osturne, zájdite sa pozrieť, či tradícia furmanských pretekov ešte pretrváva. Dúfam, že áno, stojí to za to.
