Alfie Bowen vzal po prvýkrát do rúk fotoaparát pred siedmimi rokmi ako 16-ročný. Bol to pre neho únik zo šikany, ktorej sa mu dostávalo pre autizmus. Teraz má 23 a svoju celoživotnú náklonnosť k prírode premenil na rýchlo sa rozvíjajúcu fotografickú kariéru. Jeho práca bola ocenená známymi osobnosťami ako Sir David Attenborough a jeho debutová sólo výstava bola vypredaná za štyri hodiny. Túto jeseň bude vydaná kniha jeho fotografií pod názvom Wild World: Nature Through An Autistic Eye.
Rozhovor vznikol po tom, ako sa Alfie stal Nikon Z Creator a porotcom 14. ročníka Environmental Photographer of the Year awards. V tomto roku je súťaž sponzorovaná Nikonom a WaterBear – prvá bezplatná streamovacia platforma zameraná na vytváranie lepšieho života na planéte, s ktorou Alfie pracoval na dojímavom filme o celoživotnom boji proti predsudkom a jeho poslaní poukazovať na osud ohrozených druhov a zvyšovať povedomie o autizme a viesť k jeho porozumeniu.
Čo je v jeho brašni?
Fotoaparáty:
Z 7II
D7200
D3200
Objektívy:
NIKKOR Z 70-200mm f/2.8 VR S
AF-S NIKKOR 200-500mm f/5.6E ED VR
AF-S DX NIKKOR 18-55mm f/3.5-5.6G VR
Koľko si mal rokov, keď si si uvedomil, že si autista?
Autizmus mi diagnostikovali v roku 2009, keď som mal 11 rokov, hoci príznaky boli viditeľné už od útleho veku. Premeškali sme čas na skorší zásah, ktorý by mi pomohol zmierniť neskoršie utrpenie. Autizmus je rozsiahla porucha, ktorá spôsobuje rôzne problémy, najčastejšie so sociálnou komunikáciou a zmyslovým preťažením. Vyžadoval som neustálu pozornosť a nemal som takmer žiadne sociálne zručnosti. Moja mama, ktorá učila v škôlke, mala podozrenie, žeby som mohol byť autista. Keď som bol malý, žil som vo svojej vlastnej malej bubline. To, že som odlišný som si uvedomil, až keď som začal chodiť na strednú školu.
Čo podnietilo tvoj záujem o prírodu?
Vždy som bol posadnutý zvieratami – dosť dlho som nerozprával a potom jedného dňa, keď som mal dva roky a s mamou sme kŕmili kačky, vyšlo zo mňa „kačica divá“. Už v mladom veku som sa v interiéri cítil uväznený, klaustrofobický a veľmi nešťastný. Necítil som sa dobre. Unikal som do záhrady vždy, keď to bolo možné, v každom počasí som trávil hodiny objavovaním, hrou v blate a sledovaním kreatúr – ako ich doma nazývali.
Miloval som našu každoročnú rodinnú dovolenku, ktorú sme trávili v zrube hlboko v lese vo Weybourne Forest v Norfolku. Miloval som pozorovanie divočiny na druhej strane okna. Pre autistické dieťa nie je les nikdy iba lesom. Je to oslnivá škála žiarivých zelených, zemitých hnedých a akoby laserových lúčov svetla vychádzajúcich z nebies. Pre mňa to bol raj na zemi, krajina zázrakov, v ktorej som sa cítil šťastný a kde som mohol snívať.
Rástla tvoja láska k fotografii z týchto prvých skúseností?
Začalo sa to v čase dospievania ako ďalší spôsob, ako uspokojiť moju posadnutosť prírodou. Veľmi skoro som si uvedomil, že vonku s fotoaparátom v ruke zabúdam na stres a smútok zo života. Iba pri fotografovaní zvierat som sa cítil uvoľnene a sám sebou. Zvieratá sa na mne nikdy nesmiali tak ako ľudia. Bol som s nimi v kontakte a dôveroval im viac ako ľuďom.
Bojoval som s klasickým vzdelávaním, najmä na strednej škole to bolo peklo. Povedali mi, že nikdy neprejdem skúškami a nič nedosiahnem. Každý deň bol boj – neustále poznámky, zízanie a neschopnosť ľudí akceptovať ma, vyvolávali vo mne pocit, akoby som bol mimozemšťan, akoby všetci okolo mňa hovorili cudzím jazykom. Väčšina detí sa rozprávala o autách, motorkách, celebritách, randení ale mňa zaujímali iba zvieratá. Aj keď som sa snažil dozvedieť viac o „normálnych“ témach tínedžerských konverzácií, aby som sa mohol zapájať, stále ma neoblomne obchádzali a šikanovali.
Všetko toto viedlo k vážnym duševným problémom a mnohonásobným pokusom ukončiť život – prvý, keď som mal iba 15 rokov. Následne som sa o to pokúsil ešte štyrikrát. Mal som pocit, že ma to rozdrví, ak neuniknem. Ale keď som vyšiel vo s fotoaparátom, bolo to akoby som prepol vypínač – všetky moje úzkosti a trápenia zmizli. Fotografia sa stala mojím únikom, mojim jazykom. Nepochybujem o tom, že mi zachránila život.
Kedy sa začali veci meniť?
Po veľkom boji v roku 2014, keď som 16 rokov ma mama dostala do súkromnej školy pre študentov so špeciálnymi vzdelávacími potrebami neďaleko od domu v Suffolku – Centre Academy East Anglia. Odchádzal som z prostredia, kde bolo viac ako 1 000 žiakov, kde ma nikto ani nepozdravil a stal som sa jedným z nie viac ako 50 študentov, kde každý jeden mal potrebnú pozornosť. Na začiatku to bolo pre mňa ohromujúce, prvý rok som len učil opäť dôverovať ľuďom. Na predchádzajúcej škole som svoje fotografovanie tajil, nakoniec som o ňom ale povedal riaditeľovi Akadémie a skôr ako som si to uvedomil, stála celá komunita za mnou. Začal som sa vnímať ako individualitu, pomohlo mi to zvýšiť sebavedomie – opäť som sa cítil dobre. Stal som sa prvým študentom školy v jej histórii, ktorý získal 6 certifikátov – General Certificate of Secondary Education a 7 kvalifikácií úrovne kurzu A v stupňoch A * až B a dostal som 5 bezpodmienečných ponúk na univerzitné štúdium.
Prečo si sa rozhodol pre fotografiu, ako svoju kariéru. Predstavoval si si niekedy, že budeš taký úspešný?
Nie som si istý, či som sa niekedy skutočne rozhodol. Jednoducho sa to stalo. Fotografia sa stala mojou terapiou, takže by zanechala vo mne veľké prázdno, ak by som sa jej nevenoval ďalej. V roku 2018, keď som 20 rokov, ukončil som Akadémiu a odišiel na univerzitu. Nanešťastie som tu zažil veľkú šikanu a tak som po troch týždňoch odišiel. Nechal som si mesiac na zotavenie a rozhodol som sa, že ma táto skúsenosť nezastaví – šiel som za svojimi snami a nech by to bolo akokoľvek ťažké, nevzdal by som sa ich.
Neskôr v tom roku som začal podnikať. Za ten krátky čas, čo som bol na univerzite, som sa stretol s ľuďmi z Da Vinci Fine Art a práve oni mi pomohli rozbehnúť moju kariéru. Neskôr som sa dozvedel o Castle Fine Art, o poprednej sieti britských umeleckých galérií, ale vedel som, že moja práca je hlboko pod úrovňou ich umelcov. Strávil som dva roky prípravou môjho portfólia, kým so sa v auguste minulého roka konečne prihlásil. Ani v tých najdivokejších snoch som si nepredstavoval, že dostanem odpoveď a nieto, že sa tam dostanem – bol to špeciálny moment, stále tomu nemôžem uveriť. Práve tu som uviedol svoju prvú kolekciu Call Of The Wild (Volanie divočiny) a druhá vyjde na jeseň. K mojim fanúšikom teraz patria Chris Packham a Sir David Attenborough. Nikdy som si nemyslel, že dosiahnem to, čo je dnes skutočnosť. Akoby to nebolo skutočné. Nič z toho.
Ako porucha autistického spektra ovplyvňuje tvoje fotografovanie?
Nikdy som nebol fotografom bez nej, ale ľudia mi hovoria, že si všímam veci, ktoré si iní nevšimnú. Dáva to zmysel, pretože o autistoch je známe, že majú citlivejšie senzorické vnímanie. Všímať si všetko môže byť extrémne vyčerpávajúce a ohromujúce, keď som v spoločnosti, ale bez zamerania sa na detaily by som nemohol robiť to, čo robím. Som za to vďačný. Mozog autistu je zložitý – nezastaví sa, pracuje bez oddychu, vyžaduje nové užitočné informácie. Aj toto je pri fotografovaní zvierat dôležité. Strávil som roky učením sa o zvieratách predtým ako som ich začal fotiť. Viem predvídať ich správanie a vďaka tomu jednoduchšie nafotím čo chcem.
Zároveň mi pomáha vizualizovať si to, čo chcem zachytiť a dodáva mi odhodlanie až posadnutosť spraviť prácu perfektne. Posadnutosť je zásadná črta pri autizme. V jednom okamihu som bol posadnutý plameniakmi a strávil som ich fotografovaním celý rok. Trávim veľa času rozmýšľaním nad fotografiami skôr ako vyjdem von. Niekedy nemôžem spať a nápady prídu o druhej ráno. Môže to trvať mesiace, roky, kým získam finálny záber – žirafie mláďa pozerajúce sa do objektívu s matkiným telom v pozadí je takým príkladom. Stálo ma to šesť pokusov, kým som dostal, čo som chcel. A keď sa to konečne podarilo, mal som chuť skákať hore-dole.
Väčšina tvojich prác je čiernobielych – je to tvoj štýl?
Fotografujem farebne, ale predstavujem si a načrtávam svoje fotografie pred tým ako idem „na pľac“. Väčšinu plánujem previesť do čiernobielej, sú potom oveľa emotívnejšie. Je pre mňa veľmi dôležité, pokúsiť sa spojiť ľudí s fotkou emocionálne, aby hlbšie nazerali na zvieratá a nesústredili sa iba na vzhľad. Zároveň tak môžem vyjadriť svoje vlastné emócie. Hoci som emocionálna osobnosť, je pre mňa často náročné ukázať čo cítim. Fotografia je môj jazyk, ktorým vypúšťam svoju energiu. Zistil som, že sa mi ľahšie pozerá na čiernu a bielu, je to taký oddych od sveta plného farieb, ktorý je taký ohromujúci, keď si autista.
Aké sú tvoje najväčšie fotografické výzvy?
Ukázal som iba niekoľko sto z mojich 42 000 obrazových súborov. Viem, čo chcem a ak to presne nedosiahnem, môžu ísť rovno do koša. Takýto tvrdý prístup môže byť nepríjemný, ale viem, že bez neho by som dnes nebol tam, kde som. Ďalšou výzvou sú zvieratá, s ktorými pracujem – robia si čo chcú a kedy chcú. Pre mňa to znamená, že na mieste zostavám aj niekoľko hodín, aby som vyfotil snímku. Môj rekord je šesť hodín čakania na záber nosorožca na kopci. Chodil som si poňho dva roky a nedávno som ho konečne získal. Bol to špeciálny moment a pripomienka toho, aby som sa nikdy nezdával.
Ako vznikla dohoda na knihe?
Už viac ako štyri roky som chcel vydať knihu s mojimi fotografiami, ale sedem vydavateľov ma odmietlo. Tak som pracoval na silnej kolekcii 200 fotografií a začiatkom roka 2020 som oslovil vydavateľstvo ACC Art Books. Zapáčila sa im myšlienka. Je to ďalšia lekcia toho, ako sa nikdy nevzdávať. ACC boli nadšení z divočiny v spojní s mojou cestou autizmom. Pre mňa bolo veľmi dôležité mať vydavateľa, pre ktorého je dôležitý širší odkaz, ktorý sa za tým všetkým skrýva.
Kniha sa volá Wild World: Nature Through An Autistic Eye (Divoký svet: Príroda okom autistu) a práve minulý týždeň som dostal finálny návrh. Neviem sa dočkať, keď v septembri chytím do rúk finálny produkt, bude to vzácna chvíľa. Z každej predanej knihy venujem 50p Svetovému fondu na ochranu prírody, s ktorým úzko spolupracujem. Je dobré vrátiť aspoň niečo zvieracej ríši po tom všetkom, čo mi dala.
Aký je príbeh filmu, ktorý si nakrútil spolu s WaterBear – An Eye For Detail (Oko pre detail)?
WaterBear som oslovil minulý rok hneď po ich uvedení na trh a ihneď som sa s ich CEO Ellen a širším tímom pustil do práce. Je to neuveriteľná skupina ľudí. V tom momente som nemal žiaden plán ako zvyšovať povedomie o autizme. Idea na film prišla prirodzene popri našich konverzáciách.
Pracovať na ňom bolo úplne iné ako čokoľvek, čo som dovtedy robil a pre ľudí so sociálnymi ťažkosťami, ako som aj ja, to bolo veľmi dôležité. Chceli sme komunikovať moju vášeň k prírode a moju cestu autizmom, a keďže sme na to mali len krátky čas, rozhodli sme sa využiť tri lokality, ktoré v mojom živote zohrali najdôležitejšiu úlohu – môj domov, Castle Fine Art a Africa Alive, čo je zoologická záhrada v Suffolku, do ktorej som mal sezónnu permanentku od svojich dvoch rokov.
Je ťažké povedať slovami, aké to bolo po prvýkrát vidieť hotový film. Myslím, že sme vytvorili niečo silné a mali sme neuveriteľnú spätnú väzbu. Myslím, že najdôležitejšie pre mňa bolo to množstvo autististických detí a ich rodičov, ktorí mi povedali, koľko nádeje som im dal a ako veľmi im pozretie tohto filmu dalo. Teraz mentorujem niekoľko autistických detí, jedna z nich dokonca vyhrala niekoľko cien za fotografie vtákov. Je to úžasné! Dúfam, že film bude aj naďalej inšpirovať ľudí s autizmom, aby bojovali, pretože slnko skutočne opäť zasvieti.
Prekvapilo ťa pozvanie stať sa Nikon Z Creator?
Prekvapilo a poctilo! Všetko sa to udialo cez WaterBear. V marci sa ma spýtali, či by som sa nestal porotcom súťaže Environmental Photographer of the Year, ktorú spolu s CIWEM a Nikonom sponzorujú. Samozrejme som bol potešený touto ponukou a teším sa až uvidím všetky súťažné fotografie z celého sveta a budem sa nimi inšpirovať.
V apríli WaterBear usporiadal na Instagrame live debatu k Medzinárodnému dňu autizmu so mnou a šéfom marketingu Nikon Northern Europe Julianom Harvieom. Julian už pred tým videl môj film a veľmi ho zaujímal môj príbeh a to viedlo k tomu, že ma požiadal, aby som sa stal Nikon Z Creator. Nikon fotograf som od roku 2015, je to pre mňa skutočne privilégiom byť súčasťou Nikon rodiny a zástancom neuveriteľných prístrojov a úžasných služieb, ktoré poskytujú.
Prečo si začal používať Nikon fotoaparáty?
Keď som začal v roku 2014 fotiť, používal som mamin malý kompakt, ktorý nebol väčší ako moja ruka a veľmi skoro som začal byť frustrovaný jeho obmedzenými možnosťami. Neumožňoval mi zvoliť si clonu, ISO ani manuálne zaostrovať a to obmedzovalo moju kreativitu. Čítal som, že Nikon je najlepší, a tak som tom roku už v októbri napísal svoje vianočné prianie a ono sa vyplnilo! Dostal som svoju prvú digitálnu zrkadlovku Nikon D3200, ktorú mám stále odloženú v skrini a neobzrel som sa späť. Vymenil som ho za Nikon D7200 a AF-S NIKKOR 200-500mm f/5.6E ED VR a ako sponzorstvo pre Z Creator som práve dostal Z 7II a 70-200mm f/2.8 S a 2x telekonvertor.
Ako ti Z séria pomáha pri fotografovaní?
Z 7II je môj prvý full-frame fotoaparát a zároveň prvý mirrorless, takže sa neviem dočkať, kedy vyrazím do terénu a preskúmam všetky jeho výhody. Sústredím sa na detail a textúru a jeho väčší senzor dokáže zachytiť viac detailov a to sa mi páči. Znamená to pre mňa aj to, že môžem orezať obrázok bez toho, aby som prišiel o detaily. Je oveľa ľahší ako moja digitálna zrkadlovka, ale myslím, že najväčšou zmenou bude elektronický hľadáčik. Je to ako pozerať na maličkú televíznu obrazovku. Veľmi sa z toho teším. Rád vyskúšam môj 500 mm objektív cez FTZ adaptér.
Aký je tvoj najbližší cieľ?
Teraz sa zameriavam na jeseň, na vydanie knihy a plánované turné po britských školách zamerané na zvýšenie povedomia o autizme a rast akceptácie rozdielov medzi ľuďmi. Budem fotiť kolekciu 2022 pre Castle a veľmi by som chcel nafotiť portrét geparda – milujem ich znaky na tvári, ale ešte sa mi ich nepodarilo zachytiť. Mojim najväčším snom je predať dosť výtlačkov a kníh na to, aby som mohol ísť do Afriky a zvieratá fotografovať v ich prirodzenom prostredí.
Ako skombinuješ obe misie – zvyšovanie povedomia o ochrane a o autizme?
Pevne verím, že zmena nastane iba vtedy, keď sa za ňu postavíme a zabojujeme za ňu. Umenie mi dalo hlas, keď som ho nemal, keď som nevedel dostať zo seba slová, pretože som nemal k ľuďom dôveru. Fotografia mi dávala dôvod pokračovať aj v tých najtemnejších dňoch a teraz ju používam ako nástroj na inšpiráciu druhých.
Ak máte hlas, akokoľvek malý, mali by ste ho použiť na vyvolanie pozitívnej zmeny. Nie je to možnosť, je to povinnosť a vzdať sa tejto povinnosti, aby sme si uľahčili život a nevyvolať rozkol, je jednoducho neodpustiteľné. Cítim veľkú zodpovednosť využívať platformu, ktorú som vytvoril svojim umením na to, aby som zvyšoval povedomie, a to aj v prípade zvierat, ktoré sú hviezdami mojich fotografií aj mladých ľudí s autizmom a problémami duševného zdravia, aby sa nikto z nich necítil osamelý tak, ako som sa cítil ja.
Je to asi trochu bláznivé, ale mojim snom zmeniť svet pre autistov, aby boli akceptovaní takí, akí sú a neprestanem s tým, kým to neurobím. Zmeniť život jednej osobe nestačí. Celý život bojujem o to, aby som bol tam, kde som dnes. Teraz som tu a plánujem stráviť zvyšok života odstránením stigmy autizmu, takže ostatní autisti môžu byť bez strachu sami sebou. To chce každý. Byť sám sebou.
Navštívte www.alfiebowen.photography a sledujte @alfiebowen na Instagrame
Do súťaže Environmental Photographer of the Year sa môžete prihlásiť TU.
