S Mariánom Šicko sme sa stretli pred 4 rokmi a mňa zaujali jeho netradičné portréty, náladové fotografie z prírody a ilustračné fotografie so špeciálnou farebnosťou a náladou. Pôvodný rozhovor si môžete prečítať tu: Marián Šicko: Slnečnému dňu ja hovorím škaredé slnečné počasie
Mariana samozrejme sledujem a videl som v poslednom čase množstvo jeho skvelých wildlife fotografií,, naposledy z jelenej ruje a tak som ho oslovil, aby sme sa porozprávali o tom, ako sa jeho tvorba posunula za posledné roky.
Marián, keď sme sa rozprávali pred štyrmi rokmi, fotil si krajinu, portréty aj zvieratá. Dnes mám pocit, že wildlife už v tvojej voľnej tvorbe jednoznačne dominuje. Bol to vedomý posun, alebo ťa príroda postupne jednoducho „stiahla“ k sebe?
Prírodu som fotil aj predtým, ale nie tak často ako posledných 5 rokov. Bolo to aj situáciou. Veľa práce a málo času na cestovanie. Tak chodím u nás do lesov často. Veľmi ma to baví, hlavne u nás v pohorí Považský Inovec.
Tvoje staršie fotografie mali veľmi výrazný rukopis – tlmené farby, chladnú modrozelenú kombinovanú s oranžovou, veľa hmly a melanchólie. Keď sa dnes pozrieš na svoju tvorbu spred piatich či desiatich rokov, stále sa v nej spoznávaš? A prenieslo sa niečo z tohto rukopisu aj do wildlife?
Áno, stále ma baví ísť von, keď je po daždi alebo zamračené, čím menej slnka, tým lepšie 🙂 Preniesol som to aj do wildlife.
Pri krajine fotograf často čaká na svetlo. Pri wildlife čaká na svetlo – a ešte aj na zviera. 😀 Zmenilo fotografovanie zvierat spôsob, akým premýšľaš nad fotografiou a nad samotným obrazom?
Ani nie, ono to všetko zapadlo do seba. Pri wildlife sa veľmi veľa času čaká, takisto aj na počasie a svetlo. Teraz je obdobie, že sa na to až tak nepozerám, aké je svetlo. Mám veľa práce, keď je voľno, hneď som v prírode.
Začína sa jelenia ruja. Čo toto obdobie znamená pre wildlife fotografa? Kedy sa na ňu začneš pripravovať, čo musíš vedieť o správaní jeleňov a nakoľko sa vôbec dá naplánovať záber, ktorý chceš priniesť domov?
Ruja jeleňov je pre fotografa taký vrchol v prírode, aj keď jeleň nie je u nás moje najobľúbenejšie zviera. Ale tá atmosféra je neopísateľná. Pre fotografa začína skôr, skontrolovať miesta a kaliská (bahnisko). Jelene sú každoročne na rovnakých miestach a hlavne, kde sú lane, tam sú jelene. Plánovať to treba hlavne s prácou, ranné vstávania a tak.
Pri ruji sa dá veľmi ľahko prekročiť hranica medzi fotografovaním prírody a jej rušením. Kde máš tú hranicu ty? Existuje záber, ktorý by si jednoducho neurobil, hoci by bol fotograficky výnimočný?
Hlavne je to o čakaní. Neoplatí sa naháňať jelene 🙂 Nemáte šancu. Treba pekné miesto a len čakať, že sa ukáže. Miesta už treba mať odskúšané spred rokov, hlavne ide o vietor, aby vám fúkal do tváre a váš pach ide za vás, jelenice vás neodhalia.
Fotografovanie a nakrúcanie wildlife sú dve dosť odlišné disciplíny. Pri fotografii čakáš na jeden rozhodujúci okamih, pri filme potrebuješ správanie, pohyb, nadväznosť záberov a príbeh. Čo ťa video naučilo, čo si ako fotograf predtým neriešil?
Tak ja hlavne natáčam, používam NIKON Z5II, je to viac zložité, s foťákom sa viete pohybovať ľahko, kdežto pri videu treba mať statív a niekedy je to záležitosť pár sekúnd, rýchlo položiť statív, ak ste vo svahu, narovnať nožičky, zaostriť atď. Fotograf už má 30 fotiek 🙂
Kedysi sme sa rozprávali hlavne o fotografickej technike. Dnes už technika dokáže sledovať oko zvieraťa, fotografovať vysokými frekvenciami a zaostrovať v podmienkach, kde sme kedysi veľa nevideli ani my sami. Uľahčila moderná technika wildlife fotografiu, alebo iba posunula hranicu toho, čo od seba očakávame?
Technika ide dopredu a je to super, ako som už písal, niekedy sú na všetko len sekundy. Terajšia technika pri videu vám pekne drží ostrosť pohybujúceho sa zvieraťa, je to super.
Na wildlife je zaujímavé, že výsledná fotografia môže vzniknúť za 1/2000 sekundy, ale za ňou sú hodiny, dni a niekedy roky poznávania jedného miesta či jedného druhu. Čo je dnes pre teba dôležitejšie – fotografické schopnosti alebo znalosť zvierat a ich správania?
Je to ruka v ruke, treba poznať správanie daného druhu a šance na pekné zábery sú väčšie. Každopádne je to stále o čakaní. Môžete všetko vedieť napríklad o jazvecovi, ale ak nevychádza za svetla z nory, tak nemáte šancu. Hlavne pri jazvecovi to je najťažšie. Nora nesmie byť dookola obrastená, vietor musí byť ten správny. Nájsť aktívnu noru a potom už len čakať. Niekedy je to pár dní a nakoniec sa podarí.
Dnes už prírodu nielen fotografuješ a nakrúcaš, ale chodíš o nej rozprávať aj deťom na školy. Čo im chceš svojimi fotografiami a filmami odovzdať? A prekvapilo ťa niečo na tom, ako dnešné deti vnímajú divokú prírodu, ktorú majú prakticky za domom?
Áno, chodím do škôl a robím besiedku. Deti to baví hlavne kvôli tomu, že to je príroda u nás za domom. Všetko môžu zažiť alebo vidieť. V školách to je super, keď vidíte, ako to deti baví.
Keď sme sa rozprávali v roku 2022, povedal si, že tvojou túžbou je, aby si ľudia viac vážili prírodu. Posunul si sa odvtedy od fotografa, ktorý chce priniesť pekný záber, k človeku, ktorý chce fotografiou a filmom aj niečo povedať alebo zmeniť?
Zmeniť ani nie. Zistil som, že nie som stavaný, aby som voči niečomu protestoval. V lesoch som našiel aj veľa dobrých ľudí a známych. Skôr by som sa nazval ako taký pozorovateľ, návštevník. Na besiedkach v škole je to aj o tom, aby si deti odmala uvedomili, čo máme za domom. Aby si to vážili.
